Už niekoľko mesiacov prebieha vážna diskusia o tom, ako bude vyzerať vyplácanie dôchodkov z II. piliera. Ministerstvo práce prišlo s návrhom zákona, ktorý by predpísal jediný spôsob vyplácania – vo forme anuity – veľkej väčšine sporiteľov. Iné formy by boli dostupné len pre tých, ktorí budú mať úhrnný dôchodok vyšší než štvornásobok životného minima.
Nedostatky anuity
Táto podmienka je podľa mňa veľmi prehnaná a neopodstatnená, pretože štát poskytuje dávky v hmotnej núdzi len tým občanom, ktorých posudzovaný príjem je nižší než životné minimum. Inými slovami, dôchodcovia s pravidelným príjmom nad 1,3 násobku životného minima už túto podporu nedostanú. Okrem toho, návrh zákona neprihliada na iný majetok sporiteľov, ako napr. bankové vklady, podielové listy, akcie, dlhopisy, nehnuteľnosti a pod., ktoré môžu výrazne ovplyvniť príjmovú situáciu budúcich penzistov.
Ďalší okruh problémov sa spája so samotnou anuitou, ktorá v sebe spája bankový produkt a životné poistenie. Na určenie výšky doživotnej renty bude jediným parametrom vek, čo bude znevýhodňovať mužov (pretože v únii existujú len tabuľky bez rozlíšenia pohlavia) a ľudí s podlomeným zdravím. Tí všetci dostanú pravdepodobne nižšie doživotné dôchodky, než by bol dočasný starobný dôchodok, alebo ak by si zorganizovali sami inú – sebe viac prispôsobenú formu vyplácania nasporených prostriedkov.
Doživotná poisťovňa
Treba podotknúť, že životné poistenie nie je solidárny produkt, v ktorom by ľudia žijúci kratšie mali prispievať na dôchodky ľuďom žijúcim dlhšie. Je vecou know-how životnej poisťovne, ako efektívne dokáže narábať so svojím kmeňom poistencov a akú obchodnú politiku zvolí. Nie je úlohou štátu, aby nútil občanov do niečoho, čo predovšetkým uľahčuje činnosť finančných spoločností. Treba pripomenúť aj veľmi dôležitý fakt, že ak sa sporiteľ rozhodne pre niektorú životnú poisťovňu, nebude môcť svoje rozhodnutie po nejakom čase zmeniť (na rozdiel od zákonného poistenia motorových vozidiel, ktoré sa obľubou predstavuje ako model, kde konkurencia znížila ceny až na dno).
Žiaľ, návrh zákona obmedzuje výšku dočasného dôchodku a ani neumožňuje výber celej nasporenej sumy. Budúci dôchodcovia tak nemajú možnosť investovať sumu podľa vlastných potrieb. Diskutuje sa o otázke, či nasporená suma je vlastníctvom sporiteľov alebo nie je. Autori návrhu majú o tom pravdepodobne pochybnosti a často sa dôvodí tým, že štát zavedením II. piliera musel vykrývať schodok v I. pilieri. Tu treba však pripomenúť, že sporitelia prispievajúci do II. piliera, budú mať zredukované nároky na dôchodky z I. piliera. Domnievam sa preto, že by sporitelia mali mať viac možností, ako použiť svoje nasporené prostriedky z II. piliera.
Najskôr pôžitok, potom chudoba
Autori zákona zrejme považujú väčšinu budúcich dôchodcov za nezodpovedných a nevzdelaných pôžitkárov, ktorí by na druhý deň po vyplatení nasporených peňazí všetko prehýrili či darovali a ostali na krku štátu. Skúsenosť bánk je však iná. Individuálni klienti sporia a splácajú svoje záväzky. Miera sporenia domácností na Slovensku je v posledných rokoch okolo deviatich percent napriek kríze, čo je viac než vo väčšine nových členských štátov únie. Podiel zlyhaných úverov domácnostiam je nízky, okolo štyroch percent.
Bolo by spoločenským pokrokom u nás, ak by vládnuca elita začala veriť, že občania sami vedia najlepšie, čo je pre nich dobré a správne a že úlohou vlády je vytvoriť podmienky, aby si občania mohli slobodne vybrať z rôznych alternatív a že pravidlá platia pre všetkých rovnako. Pokiaľ sa však vláda stavia do roly toho, kto rozhoduje o tom, čo je pre občanov najlepšie, treba sa mať na pozore. Potom sa často stáva, že úžitok z takých rozhodnutí majú len niektorí.
Martin Barto, hlavný stratég Sberbank Slovensko