Nasledujúce mesiace predstavujú z hľadiska nášho najväčšieho suseda kritickú situáciu, najťažšiu od získania štátnosti v roku 1991. Na jednej strane je tu politický problém. Po pripojení Krymu k Ruskej federácii, s ktorým už nič nespraví, si krajina musí rýchlo vyriešiť vnútorné usporiadanie. Západ a východ Ukrajiny požaduje federáciu a v rámci nej rozsiahlejšie právomoci.
Vláda bez voličov
Predstavitelia miestnych komunít, ale aj susedné Rusko, sa nervózne pozerajú na fakt, že v Kyjeve je pri moci nevolená vláda. Opiera sa o prebehlíkov z niekdajšej vládnej Strany regiónov. Cez gubernátorov, ktorí sú nevolení, ale vymenovaní dočasným prezidentom, vládne zvyšku krajiny. A zatiaľ sa nechystá vyhlásiť parlamentné voľby. Tento boj o udržanie vplyvu centra voči regiónom udržuje v krajine napätie.
Na druhej strane je Ukrajina v ťaživej hospodárskej situácii. Medzinárodný menový fond jej minulý týždeň podmienečne schválil balík pomoci v hodnote 18 miliárd dolárov na dvojročné obdobie. Krajina má aj devízové rezervy odhadované na 12 miliárd dolárov. Na druhej strane náklady na splatenie dlhopisov, ktoré dosiahnu splatnosť, plus prefinancovanie obchodného deficitu, sa na tento rok odhadujú vo výške 13 až 25 miliárd dolárov.
Únia nemá nástroj
Ukrajina sa vďaka štedrej pomoci od MMF zrejme nateraz vyhne štátnemu bankrotu. No vláda si nebude môcť dovoliť kapitálové investície ani citlivú sociálnu politiku. To všetko pri silnej recesii a raste nezamestnanosti. Pri neistej politickej situácii a slabej vymožiteľnosti práva tiež ťažko rátať s priamymi zahraničnými investíciami. Kľúčovým v tejto chvíli bude postoj Európskej únie. Mala by Ukrajine pomôcť? Určite.
Otázne však je nielen to, či sa v EÚ nájde vôľa na poskytnutie väčšieho balíka prostriedkov, ale či ich únia dokáže posielať tak, aby boli na Ukrajine naozaj užitočné. Diplomatická služba únie pod vedením Catherine Ashtonovej predstavuje skôr zlý vtip, ako štruktúru schopnú koordinovať zložitejšie operácie. Aj ostatné zložky, venujúce sa napríklad technickej pomoci blízkemu zahraničiu, nemajú na takéto operácie flexibilné vedenie a hlavne politický program a mandát.
Proti Rusku aj Ukrajine
Bohužiaľ, namiesto diskusií o účinnej pomoci Ukrajine sa politici stále venujú nezmyselným vyhláseniam o sankciách voči Rusku. Iróniou je, že tie by postihli práve Ukrajinu. Až 25 percent svojej produkcie exportuje do Ruska, viac ako ktorákoľvek iná krajina.
Pritom skutočné sankcie sú vylúčené. Muselo by súhlasiť Nemecko. To však tretinu svojej spotreby plynu dováža z Ruska a vyváža tam tovar za 75 miliárd eur ročne. V celom obrovskom koláči nemeckých exportov to síce predstavuje iba niekoľko percent, ale obchod je sústredený v určitých firmách a odvetviach, ktoré účinne proti sankciám lobujú. Aj inak by bol ich dosah disproporčný. Napríklad by tvrdo zasiahli Lotyšsko, ktoré sa len nedávno vyškriabalo z najťažšej recesie v Európskej únii a ktoré do Ruska vyváža desať percent svojej produkcie.
Slovensko do Ruska exportuje málo. Ale aj tu by sa našli obete. Žilinská Kia tam vyváža takmer štvrtinu výroby. Ale v prípade naozaj vážnych problémov by sme boli postihnutí najmä cez dodávky plynu. Na toto všetko ťažko nájsť kompenzačné mechanizmy.
Americká vláda dúfa, že aj symbolické sankcie vyvolajú dostatočné obavy a únik kapitálu z Ruska v takej miere, že to výrazne poškodí tamojšiu ekonomiku. Tu sme opäť na začiatku. Takýto vývoj by poškodil aj Ukrajinu.
Európski politici, vrátane slovenských, by mali vyvinúť jasný tlak na politické upokojenie situácie na Ukrajine, dosiahnuté cez rozumnú zmenu vnútorného usporiadania krajiny. A pritom zostaviť program hospodárskej pomoci, ktorý by krajine pomohol znížiť energetickú náročnosť a rozvinúť sektor malého a stredného podnikania. Len to ju dostane na cestu dlhodobého rastu. A stability.