Polemika o odmietnutí kandidátov na sudcov Ústavného súdu je pochopiteľná. Ide totiž o prvý takýto prípad od prijatia Ústavy v roku 1992. Z ústavnoprávneho hľadiska sú podstatné dve otázky. Za prvé, či mal prezident právo takto postupovať, a za druhé, čo má teraz nasledovať.
Kauza Čentéš
Záväznú odpoveď na prvú otázku by mohol dať len Ústavný súd. Takýto spor zatiaľ neriešil, preto žiadny odhad nemôže byť stopercentný. Faktom však je, že z textu Ústavy sa nedá jednoznačne usudzovať, že ak navrhnutí kandidáti spĺňajú formálne podmienky, prezident si vždy musí vybrať polovicu z nich. Ak to navyše vložíme do kontextu rozhodnutí Ústavného súdu v iných veciach, misky váh sa klonia na stranu prezidenta. Ťažko sa ubrániť najmä paralele s kauzou generálneho prokurátora. Ústavný súd tu povedal, že prezident môže odmietnuť aj takého kandidáta, ktorý spĺňa formálne podmienky, ak je tu závažná skutočnosť vzťahujúca sa na jeho osobu. Darmo sú generálny prokurátor a sudca Ústavného súdu rôzne funkcie, princíp je ten istý – zabezpečenie dôstojného výkonu ústavnej funkcie. Výklad o generálnom prokurátorovi možno z viacerých dôvodov kritizovať. Nič to však nemení na tom, že je platný a zapadá do dlhodobej línie Ústavného súdu. Ten mal vždy sklon riešiť spory o výklad Ústavy v prospech prezidenta. Ak pri generálnom prokurátorovi môže uplatniť ako dôvod odmietnutia aj inú závažnú skutočnosť, nevidieť, prečo by ju nemohol uplatniť aj pri ústavných sudcoch. Argument, že v prvom prípade dostáva iba jedného kandidáta a v druhom dvojnásobný počet, sa zdá prislabý na to, aby mohol odôvodniť použitie iného princípu. Nebyť výkladu o generálnom prokurátorovi, prezident by to mal s odmietnutím kandidátov o niečo ťažšie.
Tri možnosti
Druhá otázka znie, čo teraz. Na ťahu je jednoznačne parlament. Buď navrhne štyroch nových kandidátov na dve ostávajúce miesta ústavných sudcov, alebo pôjde s prezidentom do sporu. Voľbe nových kandidátov nič nebráni, lebo prezidentským odmietnutím tí doterajší prestali existovať. Ak parlament navrhne nových, mal by vybrať takých, u ktorých prezident nebude mať nijaké argumenty na ich odborné či iné spochybnenie. Parlament by tým však nepriamo potvrdil, že uznáva prezidentovu možnosť odmietnuť kandidátov, ak nespĺňajú ním nastavené parametre.
Ak chce parlament pokračovať v spore, mali by sa poslanci obrátiť na Ústavný súd so žiadosťou o záväzný výklad. Trvalo by to niekoľko mesiacov, možno dlhšie. Aby však Ústavný súd prišiel k záveru, že prezident je vždy povinný vymenovať polovicu kandidátov, ak spĺňajú formálne podmienky, musel by sa výrazne odkloniť od logiky svojich starších rozhodnutí. Vylúčiť sa to nedá, no v prípadnom spore by za kratší koniec ťahal skôr parlament.
Tretia možnosť je, že parlament nebude robiť nič a funkcie ostanú dlhý čas neobsadené. A to je nezlučiteľné s požiadavkami právneho štátu.
Zaväzujúce kritériá
Je tu ešte jedna vec, na ktorú do budúcnosti treba pamätať. Prezidentovi Kiskovi počas jeho funkčného obdobia pripadne postupná výmena všetkých sudcov Ústavného súdu. Argumenty, ktoré na odmietnutie kandidátov použil dnes a ktoré sa týkali ich odbornosti, sa mu pripomenú vždy, keď dostane návrh nových kandidátov – aj vtedy, keď mu ich bude navrhovať inak zložená Národná rada. Kritériami, ktoré nepriamo nastavil v dôvodoch odmietnutia piatich zo šiestich kandidátov, zaväzuje do budúcnosti aj seba. Nepísaný zákon demokracie totiž hovorí, že argumenty, ktoré nám dnes osožia, sa môžu zajtra otočiť proti nám. Aj preto je žiaduce pri výklade a uplatňovaní Ústavy vždy postupovať v dobrej viere a držať sa rovnakých zásad.