Od októbra minulého roka platí vládna odvodová úľava, ktorú si zamestnávatelia môžu uplatniť pri zamestnaní dlhodobo nezamestnaného uchádzača o prácu. Ministerstvo práce sa nedávno pochválilo, že vďaka úľave sa zamestnalo vyše 3-tisíc osôb. V rovnakom období mierne klesla aj nezamestnanosť z 13,7 na 13,3 percenta, čo predstavuje pokles o vyše 10-tisíc osôb. Stále sme však vysoko nad predkrízovými hodnotami, keďže len počas prvého roka krízy Slovensko zaznamenalo nárast nezamestnanosti o 140-tisíc ľudí.
Dlhodobo bez práce
Z približne 400-tisícovej armády nezamestnaných tvoria dve tretiny dlhodobo nezamestnaní (koncom minulého roka to bolo 265-tisíc osôb). Aj keď evidovaná miera nezamestnanosti má posledný rok klesajúci trend, počet dlhodobo nezamestnaných, naopak, stúpa: kým koncom roka 2012 sme mali 177-tisíc ľudí nezamestnaných viac ako 2 roky, koncom minulého roka ich bolo už 198-tisíc. Hľadanie uplatnenia pre ostávajúcu masu nezamestnaných sa tak stáva ťažším.
Tritisíc pracovných miest by mohlo byť pre týchto ľudí nepochybne pozitívnou správou, aj keď predstavuje len kvapku v mori dlhodobo nezamestnaných. Problém však tkvie inde. Tým, že ministerstvo poskytlo odvodovú úľavu len na zamestnanie selektívnej skupiny (nezamestnaných viac ako rok), môžeme sa odôvodnene domnievať, že toto opatrenie neznižuje celkovú nezamestnanosť, ale predlžuje trvanie nezamestnanosti inej skupine nezamestnaných.
Jednému pomohli, troch udupali
Ak totiž zamestnávateľ hľadá napríklad závozníka a má pred sebou uchádzača nezamestnaného 10 mesiacov, môže ho obratom poslať domov a zamestnať ho až o dva mesiace, keď naňho dostane úľavu znižujúcu jeho celkové náklady práce. Teda v prípade, že za dverami nestojí ďalší uchádzač, ktorý je v evidencii úradu práce akurát rok.
Odvodová úľava tak síce pomohla trom tisíckam dlhodobo nezamestnaných nájsť si zamestnanie, niekoľkým tisícom krátkodobo nezamestnaných však, naopak, hľadanie práce sťažila. Ak si je ministerstvo práce vedomé zjavného vzťahu medzi nižším odvodovým zaťažením práce a vyššou zamestnanosťou (resp. vyšším dopytom po práci), malo by odvodovú úľavu upraviť a rozšíriť na všetky nízke príjmy. Stúpli by tak čisté príjmy nízkopríjmových zamestnancov, odstránila by sa diskriminácia uchádzačov a stúpla by aj motivácia týchto ľudí zamestnávať.
Vládna úľava nemá výraznejší efekt na nezamestnanosť nielen preto, že je dočasná a administratívne zložitá, ale aj preto, že štát vlastne nič nestojí – vláda takto zamestnaným nič nedáva, len im neberie odvody. Paradox je, že vláda, ktorá zaviedla odvody na dohody z dôvodu potreby sociálneho zabezpečenia dohodárov, zamestnancov s úľavou vyčlenila z nárokov plynúcich zo sociálneho poistenia (vrátane dávok v práceneschopnosti), čím de facto vytvorila samostatnú kategóriu zamestnancov.
Život na dlh
Každé dobré prevedenie však niečo stojí. Financovanie odvodovej úľavy z verejných zdrojov, ale trvalej a plošnej, by na rozdiel od súčasného programu spotrebovalo niekoľko stoviek miliónov eur. Akékoľvek vyhováranie sa na nedostatok zdrojov, ktoré by mali byť na úľavu alokované, nie je namieste.
Znižovanie vysokej nezamestnanosti by malo patriť k jednoznačnej priorite vlády a ustúpiť jej okamžite môže množstvo neprioritných výdavkov. Zníženie výdavkov štátneho rozpočtu o 2 percentá by štátu ušetrilo takmer 350 miliónov eur, ktoré by mohli byť alokované na tento účel. Alebo inak – nezníženie sadzby DPH by sa dalo ospravedlniť len použitím výnosov na financovanie odvodovej úľavy.
S každým ďalším mesiacom nečinnosti totiž vláda berie čoraz väčšiemu počtu dlhodobo nezamestnaných šancu, že si ešte niekedy nájdu dôstojné uplatnenie. Hádam si to vláda uvedomí aspoň v čase, keď nádej pre nezamestnaných ustupuje rozdávaniu vyšších penzií miliónu starobných dôchodcov a vyšších platov státisícom verejných zamestnancov, ktoré už dnes financujeme na dlh.