Spektakulárne výbuchy v prístave Tianjin pred dvoma týždňami boli akoby predzvesťou podobne spektakulárneho výbuchu na čínskom akciovom trhu. Začali padať burzové indexy, ceny komodít a médiá začali spomínať rok 2008 a pád Lehman Brothers. Titulky novín prišli s otázkou: Vracia sa kríza?
Ak by sa kríza skutočne vracala, oproti roku 2008 je tu jeden zásadný rozdiel – už niet kam ustúpiť. Úrokové sadzby sú na nule a (virtuálne) tlačiarenské stroje chrlia nové peniaze v operácii zvanej kvantitatívne uvoľňovanie už aj v Európe. Dlhy štátov sú oveľa vyššie ako v roku 2008 a na novú sériu bailoutov už nemusia byť zdroje.
Už od roku 2007 sme svedkami bezprecedentného zasahovania štátov do finančných trhov. Vďaka tomu svetové akciové trhy niekoľko rokov rástli nevídaným tempom, zatiaľ čo reálne ekonomiky pod nimi často stagnovali. Čínsky akciový index za jediný rok (jún 2014 – jún 2015) narástol o 150 percent, nikto predsa nemohol čakať, že to takto pôjde donekonečna.
No nie tak rýchlo, doktor Skaza! Málokto si dal tú prácu, aby sa pozrel na veľkosť čínskeho akciového trhu. Ten je v globále pomerne maličký – 20-krát menší ako americký,4-krát menší ako japonský, menší ako nemecký, kanadský či francúzsky. Kedy naposledy vzrušil svet prepad burzy v Toronte?
Súčasná bublina s následným prepadom je (zatiaľ) menšia ako tá, ktorá pukla v roku 2008. Počet akcionárov na čínskej burze sa za posledný rok zdvojnásobil a dosahuje 90 miliónov, čo je 7 percent populácie – a viac ako je členov čínskej komunistickej strany. Zdá sa, že Číňania majú medzi kapitalizmom a komunizmom už jasno.
Čínske zakopnutie nie je katastrofou, no je ďalším ohnivkom v reťazci krízových udalostí. Tie nám neustále pripomínajú, že so svetovou ekonomikou založenou na ťažko stráviteľnom mixe kapitalizmu, socializmu, korporativizmu, bizarnej monetárnej politiky a neustále narastajúcej mentalite nárokovateľnosti nie je niečo v poriadku.
V Európe sa to nedá nevšimnúť. Čínska kríza na pár dní zatienila tú grécku, ale nespláchla ju. Krajinu koncom septembra čakajú ďalšie predčasné voľby. Podobne ako bývalý premiér Samaras koncom roka 2014 taktizoval (a popálil sa), taktizuje aj bývalý premiér Tsipras. Plán: rozpustením parlamentu sa zbaviť ultralavicového krídla vnútri vlastnej strany. Rýchlo vyhlásiť voľby, aby sa odpadlíci nestihli skonsolidovať a aby voliči ešte nepocítili nábeh nových opatrení z balíka. Následne zostaviť vládu s oveľa poslušnejšími poslancami a tlačiť balík vpred.
Podarí sa to? Zatiaľ sú náznaky, že áno. No netreba zabúdať, že len pred pár týždňami zhruba 60 percent zúčastnených voličov v referende odmietlo záchranný balík. A následná totálna kapitulácia Tsiprasa ich veľmi nahnevala...