Minulotýždňový európsky summit si vyslúžil určitý punc výnimočnosti. A to nielen preto, že sa konal netradične mimo belgickej metropoly. Schôdzka vyslala niekoľko jasných signálov smerom k občanom únie, ako aj k externým partnerom.
Rozšírenie bloku
Tým prvým je silná vôľa prijať do spoločenstva nových členov. Popri Moldavsku a Gruzínsku aj Ukrajinu, ktorá už v marci podpísala s úniou politickú časť asociačnej dohody. V prípade prvých dvoch krajín išlo skôr o povinnú jazdu s cieľom podporiť proeurópske smerovanie tamojších vlád a pozitívne vnímanie únie medzi obyvateľmi. V prípade nášho východného suseda však bolo úsilie umocnené aj hrozbou rozpadu a potrebou ekonomicky pomôcť konfliktom zdevastovanej ekonomike.
O tom, že to Európska únia myslí s pomocou vážne, svedčí aj finančný balík v objeme viac ako 750 miliónov eur. Už o pár dní sa z podnetu Európskej komisie uskutoční v Bruseli koordinačné stretnutie darcov, na ktorom budú prítomní predstavitelia vplyvných európskych bánk a priemyslu rozhodovať o ďalšej peňažnej injekcii pre Ukrajinu.
Súťaž s Putinom
Kandidátske krajiny však čaká dlhý asociačný proces, na ktorého konci bude v horizonte desiatich rokov hádam aj odmena plnoprávneho členstva. Tento krok je nepochybne tŕňom v oku Putinovej diplomacie, keďže všetky tri štáty sú bývalé sovietske republiky a Kremeľ ich aj po roku 1991 vníma ako súčasť svojho geopolitického teritória. Bude tiež zaujímavé sledovať preteky medzi úniou a Ruskom favorizovanou Euroázijskou colnou úniou pri získavaní ďalších členov. V hľadáčiku oboch zoskupení sú aj Azerbajdžan a Arménsko, ktorých postoj k integrácii na západ alebo orientácia na Moskvu zostávajú neznámou veličinou.
Únia pomerne jasne definovala požiadavky voči Rusku v súvislosti s riešením situácie na východe Ukrajiny a stanovila plán na jeho splnenie. V opačnom prípade hrozí Brusel tretím kolom sankcií, ktoré by sa už priamo dotkli viacerých ruských podnikov, teda aj štátneho rozpočtu.
Únia vyzvala Moskvu, aby konkrétnymi opatreniami podporila mierový plán ukrajinského prezidenta na ukončenie bojov a stabilizáciu. Putin síce verejne deklaroval podporu Porošenkovej mierovej iniciatíve, avšak bez skutkov. Rusko má značný vplyv nad separatistami v Donecku i Luhansku, preto podpis Kremľa na dohode o monitorovaní prímeria na Ukrajine a návrat oficiálnych ukrajinských zložiek na východné hranice by výrazne pomohol k deeskalácii napätia.
Juncker „na hrad“
Summit priniesol aj odpoveď na otázku, kto by sa mal stať novým predsedom Európskej komisie. Európski lídri odobrili podporu niekdajšiemu luxemburskému premiérovi Jeanovi Claudovi Junckerovi, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov dohadoval obsah Maastrichtskej zmluvy a viedol osem rokov aj euroskupinu pozostávajúcu z ministrov financií krajín eurozóny. A to aj napriek tomu, že proti jeho nominácii sa otvorene postavil britský premiér Cameron. Ten však na svoju stranu získal nakoniec len antieurópsky naladeného maďarského predsedu vlády Viktora Orbána, a keďže sa už dnes v Európskej rade rozhoduje na základe kvalifikovanej väčšiny, Luxemburčan vystrieda na jeseň José Manuela Barrosa na čele bruselskej administratívy.
Pre Cameronovu vládu je to ďalší neúspech po fiasku materskej konzervatívnej strany v eurovoľbách. Junckerovo víťazstvo pravdepodobne urýchli odchod Británie z únie, avšak britská pozícia je dlhodobo euroskeptická bez ohľadu na to, kto je v Londýne pri moci. Fakt je, že Juncker je legitímnou voľbou, keďže vzišiel z výsledkov májových volieb do Európskeho parlamentu, v ktorých triumfovala práve Európska ľudová strana, ktorej bol od samého začiatku topkandidátom. Európski lídri teda na summite iba rešpektovali vôľu občanov vyjadrenú vo voľbách a v novom zložení európskeho parlamentu, ktorý s definitívnou platnosťou rozhodne 16. júla o novom šéfovi eurokomisie.