O utečencoch som sa v ostatné dni rozprávala asi toľko ako vy. Hádali sme sa o nich v skupine „dekári“, teda tí, čo chodia nosiť deky do táborov, v skupine „extrémisti“, ktorí by všetkých hnali naspäť palicou, prípadne v skupine „riešitelia“ – to sú tí, ktorí deku nikam nezaniesli a len si dovolili podotknúť, že treba riešiť veci pri koreni – a u tých, ktorým táto situácia mohutne vyhovuje.
Každý bol celkom prirodzene presvedčený o svojom najsprávnejšom postoji, ktorý sme postavili na „zaručených informáciách“. Tvárili sme sa, ako keby akurát nám a našim kamarátom boli slávnostne odtajnené pravidlá najvyššej politickej hry.
Najvyššia politická hra sa deje úplne vysoko, preto si istý človek raz dovolil povedať, že „ak by mali voľby naozaj niečo zásadné ovplyvniť, tak ich dávno zrušia“. Neviem. Nedovidím. My sa môžeme „demokraticky“ o veciach hádať, občas niečo hodiť do urny, ale utečencom, tým ozajstným, ale aj tým ekonomickým život nezmeníme.
Čím viac zaostrujeme tam, kam nedovidíme, tým viac sa nám ako keby rozostruje zrak nablízko. Nevidíme seba, máme na svoju osobu takzvaný slepý uhol.
Na internete som sa prikradla do jednej diskusie na tému utečenci. Istý účastník tam vehementne naložil svojmu oponentovi. V zásade išlo o dvoch extrémistov, len každý sa hompáľal na inom brehu palice s názvom „polopravda“.
Z oboch diskutérov išlo toľko žlče, že ma začali zaujímať ako spoločenský fenomén. Malý výrez z nás všetkých. Obaja mali prístupný profil na sociálnej sieti. Tak som im rozlúskla kúsok ich sveta. Jeden z dvoch agresorov mal na profile zavesených desať inšpiratívnych viet od Dalajlámu, druhý celkom neaktuálne prial všetkým ľuďom dobrej vôle krásne vianočné sviatky.
Ľudia dobrej vôle? Pri všetkej dobrej vôli som autora tohto výroku medzi „dobro – voľníkov“ nevedela zaradiť.
Čo je však podstatné, pri čítaní týchto „fasa chalanov“ som si položila otázku – koľko slepých uhlov mám na seba? A čo spôsobí môj malý slepý uhol vo veľkom meradle? Čo spôsobí veľa spoločných slepých uhlov?
Skúsim zaostriť… a možno časom dovidím aj niekam ďalej. Len či ma ten pohľad poteší… keď už sme mali ten deň demokracie.