Na trhu môžeme nájsť rad príkladov asymetrickej selekcie informácií. Jedným z najžiarivejších sú príbehy o tom, ako ten či onen investor či špekulant, vďaka svojim takmer nadprirodzeným schopnostiam či stratégiám, zarobil sumu s mnohými nulami a nenulovou číslicou na začiatku. Je jasné, že týmto príbehom chýba protipól vo forme kníh a úvah typu Ako som plánovane stratil všetko, čo som mal a ešte som si na to požičal, Konzistenciou k stratám, Stratégia, ktorá nikdy nefungovala a podobne. Nechcem zľahčovať úspechy víťazov, ani brať niekomu nadšenie, len by som chcel poukázať na to, že tu sú tiež príbehy porazených. Ale nezverejnené.
Je zrejmé, že literatúra investorských víťazov nie je práve mojou šálkou čaju. Výnimkou môže byť investičný príbeh jedného z najlepších ekonómov všetkých čias Johna Maynarda Keynesa. Ten býva označovaný aj za hviezdneho investora. Štúdia Keynes the Stock Market Investor: A Quantitative Analysis, ktorej autori sa skutočne prehrabali stohmi údajov, poskytuje vyrovnanejší obrázok.
Tvrdí zhruba nasledujúce: v 20. rokoch boli Keynesove skúsenosti dosiahnuté prístupom zhora nadol sklamaním a Keynes sa nemohol pochváliť schopnosťou dobre časovať trh. Od začiatku 30. rokov sa však jeho investovanie zlepšovalo. Stával sa z neho investor, ktorý si vyberá jednotlivé akcie. Teda investor, ktorý sa „výrazne odchyľuje od celého trhu, jeho pozície sú veľmi rizikové a ktorý sa rozhoduje aj podľa veľkosti spoločností a ich hodnotového profilu“.
V súvislosti s neúspešnými pokusmi o časovaní ekonóm napísal:„Neboli sme schopní využiť pohyb trhu nákupom a predajom akcií počas rôznych fáz cyklu“. A dodal, že na správne načasované nákupy počas rastúcej fázy trhu a predaja počas klesajúcej fázy sú potrebné fenomenálne schopnosti. V auguste 1934 Keynes v liste riaditeľovi Provincial Insurance píše:„S postupom času som čoraz viac presvedčený, že správnou investičnou stratégiou je vložiť pomerne veľké sumy do firiem, o ktorých niečo vieme
a do manažmentu, ktorému veríme.“
Keynes bol aktívnym až agresívnym investorom, vyberal malé a stredne veľké spoločnosti, rotoval medzi titulmi s vysokými a nízkymi dividendovými výnosmi. Podľa niektorých štúdií môžu byť dobré investičné výsledky dosahované investormi v 30. rokoch z veľkej časti vysvetlené aj tým, aké mali investori väzby s vedením spoločnosti. Keynes mal však podľa štúdie spomínané väzby len v 46 z 247 firiem, do ktorých investoval. Táto analýza tiež tvrdí, že sa správal ako výrazný kontrarián, a to vo všetkých investičných horizontoch. Tým by sme vzhľadom na to, aké kontrariánske bolo jeho ekonomické uvažovanie, asi prekvapení byť nemali. Jeho hlavný prínos pre ekonómiu je práve v tom, že sa nedržal trendu a všeobecne prijímaných názorov. A čo sa týka investícií, je zaujímavé aj to, že vraj nedbal na nejakú mimoriadnu diverzifikáciu, ale snažil sa o vybudovanie väčších podielov vo firmách, ktorým veril. Jeho slovami: investor by mal byť excentrický, nekonvenčný a v očiach priemerných i unáhlený.
Z uvedeného by na nás teda mal v prvom rade aspoň dýchnuť nával skepsy, čo sa týka schopnosti časovať trh. Ani ekonóm par excellence toho nebol schopný a hoci jeho doménou bola makroekonómia (teda cyklus), bol, naopak, úspešný až pri výbere jednotlivých akcií. V kontexte súčasného vývoja na trhoch je potom celkový odkaz optimistický. Dlhé krízové a pokrízové roky bol totiž výber jednotlivých akcií frustrujúcim cvičením, ktoré neustále drvili opakujúce sa vlny náklonnosti a averzie k riziku. Ak niekto bol schopný časovať trh, bol počas týchto rokov kráľom.
Tento rok sa s trochou šťastia aspoň čiastočne vrátime do pokojnejších a viac štandardizovaných investičných vôd. Časovanie trhu bude strácať na dôležitosti. Keynes by teda dnes bol asi vo svojom investičnom živle. Ale nebol by v ľahkej situácii, pretože akcie lacné nie sú.
Jiří Soustružník, investor, Patria Online