Po novembri 1989 u nás neprebehla samotná zmena režimu či výmena zbankrotovanej a nenávidenej politickej garnitúry, ale hlboká systémová transformácia. Tento abstraktne znejúci termín sme si zvykli používať ako súhrnný výraz pre vtedy uskutočnenú systémovú zmenu, pre proces prechodu z komunizmu do systému parlamentnej demokracie a trhovej ekonomiky. Táto spoločenská zmena, resp. jej prvá „horúca“ fáza, jej prvých päť rokov, sa v Česku uskutočnila s nesporným úspechom.
Nikto nám nediktoval
Prebehla v našej réžii, nikto zvonku – ani z Východu, ani zo Západu – do nej nezasahoval. Išlo o evolučné, z mnohých stránok spontánne vyvolaný a spontánne sa utvárajúci proces, ktorý nikým nemohol byť plne organizovaný. Úloha mužov novembra ’89 bola nevyhnutne obmedzená. Fakticky bol tento proces dotváraný aktivitami miliónov slobodných ľudí.
Každá revolúcia s veľkým R chce meniť ľudí, chce vytvárať „nového človeka“, a to sme vtedy nechceli. Na rozdiel od všetkých elitárov, intelektuálnych celebrít či aktivistov kultúrnej sféry sa ľudia ako ja na „ľudí“ nikdy nesťažovali. Sťažovať sa navyše nie je komu.
Neskrývali sme sa preto za výroky, že nás a našich spoluobčanov komunizmus na našich mravoch a na našom charaktere poškodil natoľko, že to bude trvať celé generácie, než sa to zmení.
Boj s komunizmom
Politická garnitúra z novembra 1989 chcela nielen odstrániť komunizmus a s ním spojené inštitúcie, ale chcela vykonať aj toľko potrebnú pozitívnu systémovú zmenu.
Na začiatku v tom bola jednotná, ale jej jednota sa začala rýchlo vytrácať. Chýbal totiž – aspoň elementárny – „najvyšší spoločný menovateľ“, ktorý by túto jednotu mohol zabezpečovať.
Vo vtedajšom prelomovom okamihu nikto iný jasný, zrozumiteľný a pozitívny program alternatívneho typu nepripravil. Program politickej slobody na báze parlamentnej demokracie na strane jednej a program trhu na strane druhej, inak povedané, program kapitalizmu dlhý čas, takmer do polovice 90. rokov, žiadnu vážnu alternatívu u nás nemal. Nastali ostré polemiky s týmto programom, ale nevznikla jeho alternatíva.
K slobode a prosperite
Dominantná väčšina našich spoluobčanov určite chcela koniec komunizmu. Asi chceli – trochu voľne chápanú – slobodu (skôr však len istú voľnosť než slobodu v striktne politickom zmysle slova). Ešte oveľa viac však chcel bežný občan západnú prosperitu. Nie je však vôbec isté, či k slobode chcel aj od nej neoddeliteľnú zodpovednosť, a rovnako tak nie je isté, či k prosperite chcel aj od nej neoddeliteľnú svoju vlastnú prácu, výkon, cieľavedomé pozitívne úsilie.
V politickom systéme nebolo potrebné vykonávať žiadnu veľkú konštruktivistickú „transformáciu“. Nemal sa tvoriť zhora. Mal začať „žiť“ sám, nemal byť do ničoho dotlačený.
V ekonomike si, naopak, systémová zmena vyžadovala budovanie nových inštitúcií (a pravidiel a zákonov, na ktorých sú tieto inštitúcie postavené), nie obyčajné rušenie inštitúcií starých. Ekonomická transformácia mala dve základné úlohy – sprivatizovať úplne poštátnenú ekonomiku a umožniť fungovanie trhu...
Oba tieto naše transformačné ciele sa realizovali relatívne rýchlo. V porovnaní so všetkými ďalšími rozvíjajúcimi sa krajinami sa navyše vykonávali v mimoriadne priaznivej makroekonomickej situácii: jedine nám sa podarilo vyhnúť sa ničivej trojcifernej inflácii, a tým uchrániť významnú časť v minulosti vzniknutých úspor občanov našej krajiny.
Skúsme sa na týchto niekoľkých základných tézach zhodnúť. Pomohlo by to celej našej krajine a jej budúcnosti.