Zdravotníctvo má pacientovi, teda zákazníkovi, poskytovať službu: prinavrátiť mu zdravie alebo aspoň zmierniť utrpenie. Rozhliadnime sa po slovenských nemocniciach. Sedí na pomyselnom tróne zákazník alebo, naopak, stále sa tam drží poskytovateľ služby – zdravotnícky personál? Odpoveď ponechám na čitateľa, len dodávam, že moja úvaha nepramení z neúcty k lekárom či sestrám. Chcem ukázať deformácie, zdedené z minulosti, ktoré škodia všetkým a v konečnom dôsledku aj zdravotníkom. Každá diskusia o zdravotníctve sa skončí pri peniazoch. Som si istý, že najväčším problémom nie je ich nedostatok. Dostali sme sa do situácie, keď viac peňazí automaticky nezlepší zdravotnú starostlivosť, skôr len zvýši celkovú neefektívnosť systému. Dôvodom je všadeprítomný neporiadok, politizovanie, ale aj absencia reálnej vízie a stratégie na celoštátnej úrovni.
Naším najväčším problémom paradoxne nie je medicína ako taká, ale nemedicínska prevádzka nemocníc. Známa manažérska zásada hovorí:„čo sa nedá merať, nedá sa ani riadiť“. Pri tradícii slovenského zdravotníctva isto prekvapí, že sa poriadne nepracuje s indikátormi, ktoré by objektívne ponúkli meranie kvality zdravotnej starostlivosti. Svet zdravia preto do konca roka ponúkne riešenie, ako v širšom odbornom dialógu indikátory znova definovať.
Porovnávaniu kvality sa v našich dvanástich nemocniciach nevyhýbane, naopak, považujeme to za dôležitý krok. Nie je náhoda, že očistný proces sa začína v privátnom zdravotníctve. Chaos a vyše dve desaťročia prešľapovania však nemožno eliminovať za rok a ani za dva. Zabudnime na zázračné riešenie – cesta k úspechu vedie len cez poctivú prácu, správne rozhodnutia a orientáciu na pacienta ako zákazníka. Krok za krokom sa to odrazí aj v lepších podmienkach pre lekárov a sestry.