Príbeh prezidenta Ivana Gašparoviča a generálneho prokurátora ukazuje, aký veľký význam pre fungovanie ústavy a celého ústavného systému v štáte má politická (ne) kultúra a (ne) ochota rešpektovať hranice, za ktoré by sa nemalo ísť ani vtedy, keď to ústavné texty a politická konštelácia dovoľujú.
Prezident verzus parlament
V júni 2011 Národná rada zvolila kandidáta na generálneho prokurátora. Stalo sa tak v tajnej voľbe napriek tomu, že účelovo zmenený zákon už umožňoval voliť verejne. O ústavnosti zákona prebiehalo konanie na Ústavnom súde. Funkcia generálneho prokurátora bola už niekoľko mesiacov voľná a fungovala v režime zastupovania. Prezident nechcel o kandidátovi rozhodnúť hneď s odvolaním sa najmä na prebiehajúce konanie o ústavnosti zákona, podľa ktorého sa volilo. Tento postup prezidenta bolo možné oceniť, pretože vymenovanie kandidáta s rizikom, že Ústavný súd neskôr označí voľbu za protiústavnú, by znamenalo obsadiť funkciu protiústavne. Začiatkom októbra 2011 však Ústavný súd rozhodol, že zákon – a tým aj voľba kandidáta – je v súlade s ústavou. Za normálnych okolností by sa v tejto situácii dalo očakávať, že prezident v horizonte niekoľkých dní urobí jednu z dvoch vecí: buď vymenuje navrhnutého kandidáta do funkcie, alebo oznámi Národnej rade, že kandidáta odmieta a žiada o nový návrh.
Nečinnosť
Prezident sa však rozhodol pre tretiu možnosť – nerobiť nič. Voči tomuto postupu možno mať z ústavnoprávneho hľadiska výhrady. Ústava totiž v článku 101 hovorí, že prezident „svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“.
Rozhodnutie o odmietnutí kandidáta na generálneho prokurátora prezident urobil až rok a pol po tom, ako dostal návrh. V tom čase už jestvoval výklad ústavy, o ktorý požiadala skupina poslancov parlamentu. Ústavný súd v ňom rozhodol, že kandidáta na generálneho prokurátora môže prezident odmietnuť nielen vtedy, ak nespĺňa zákonom predpísané podmienky alebo bol zvolený protiprávne, ale aj z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na jeho osobu, ktorá ho na výkon funkcie diskvalifikuje. Kým prvé dva dôvody sú právnej povahy,„závažná skutočnosť“ je nutne iná než právna, a teda do veľkej miery bude jej existencia vždy vec subjektívneho názoru prezidenta.
Precedens, ktorý posilňuje prezidenta
Dôsledky tohto rozhodnutia môžu byť ďalekosiahle. Hoci sa výklad týkal iba funkcie generálneho prokurátora, ak majú mať rozhodnutia Ústavného súdu vnútornú logiku, potom nevidieť dôvod, prečo by prezident nemohol použiť argument o „závažnej skutočnosti“ všade tam, kde sa mu nebude páčiť kandidát, ktorého má vymenovať do nejakej funkcie. Uvažovať možno najmä o predsedovi a podpredsedovi Najvyššieho súdu, o sudcoch všeobecných súdov či o sudcoch Ústavného súdu.
Celý prípad sa ešte v istom zmysle neskončil, lebo sa Ústavnom súde stále prebiehajú konania, ktoré s ním súvisia. Pri istom vývoji sa veci môžu znova a poriadne zamotať. Zodpovednosť za kauzu sa nedá pričítať jednému subjektu. Začalo sa to mesiace trvajúcou neschopnosťou parlamentu zvoliť kandidáta, pokračovalo to dlhým nekonaním prezidenta, počas ktorého bol do hry vtiahnutý Ústavný súd a ten sa následne nechal zablokovať námietkami predpojatosti.
Keby sa rešpektovali hranice, za ktoré sa v právnom štáte nepatrí ísť ani vtedy, keď je to možné, celá kauza nemusela ani vzniknúť, a keď už vznikla, minimálne sa mohla oveľa skôr skončiť. Pokiaľ ide o posilnenie prezidentských právomocí, na jednej strane tu nepochybne platí, že silnejšia právomoc môže byť v zodpovedných rukách užitočná, v nezodpovedných škodlivá. Na druhej strane by sa však nemalo zabúdať, že prezident u nás nenesie za výkon svojej funkcie takmer žiadnu zodpovednosť. Aj preto nie je posilňovanie jeho právomocí žiaduce.