Priznám sa, že som sa dlho odhodlával na napísanie nasledujúcich riadkov. Hlavným dôvodom môjho váhania sú blížiace sa parlamentné voľby a snaha Slovenskej bankovej asociácie nezúčastňovať sa politických diskusií. Voľby majú totiž zvláštnu gravitačnú moc priťahovať do parlamentu nie vždy dokonalé poslanecké návrhy na ochranu spotrebiteľov.
O tom, že sa musím ozvať, ma presvedčili dve zásadné skutočnosti. Prvou sú vyjadrenia zo strany pána poslanca Beblavého o našom „neuveriteľnom lobingu a nevídanej kampani”, čo vraj presvedčili pána prezidenta o vrátení zákona o úveroch na bývanie. Druhou sú polopravdy, uvádzané ako argumenty podporujúce stanovenie maximálnej výšky nákladov pri predčasnom splatení úverov na bývanie. Cítim pritom povinnosť ozvať sa nielen kvôli záujmom bánk, ale hlavne kvôli záujmom klientov. Na základe skúseností zo zahraničia je správne upozorniť spotrebiteľov na riziko, o ktorom predkladatelia nechcú počuť. V dôsledku tejto cenovej regulácie je totiž viac ako pravdepodobné, že úvery na bývanie budú v budúcnosti drahšie, ako by to bolo bez percentuálneho stropu.
Náš lobing sa pritom sústredil výhradne na požiadavku, aby sa pred prijatím akejkoľvek právnej úpravy zvážili všetky výhody a nevýhody navrhovaného riešenia. Dožadovali sme sa postupu, ktorý je na úrovni európskej legislatívy bežnou praxou. Mnohí naši zákonodarcovia však dopadové štúdie k príslušnej legislatíve považujú len za spomalenie hladkého a rýchleho schvaľovacieho procesu.
V argumentoch sa často objavuje príklad Dánska. Je pravda, že v krajine neexistuje poplatok za predčasné splatenie úveru na bývanie, čo však neznamená, že je tento úkon zadarmo. Úvery na bývanie sú tam výhradne financované prostredníctvom špeciálnych hypotekárnych dlhopisov. Pri predčasnom splatení úveru klient musí odkúpiť svoje dlhopisy a tak splatiť svoj dlh. Cenu, za ktorú klient kupuje tieto dlhopisy, určuje trh a zohľadňuje ich aktuálnu trhovú hodnotu. Spotrebiteľ teda investorovi platí „sankciu” alebo od neho dostáva „prémiu” podľa aktuálneho vývoja úrokových sadzieb na trhu. Ak banka nie je zároveň aj investorom, predčasné splatenie úveru len administruje.
Ďalším zaujímavým príkladom je Taliansko, kde v roku 2007 prijali zákon, ktorý zakázal bankám požadovať od klienta akýkoľvek poplatok za predčasné splatenie úveru na bývanie. Kým v iných krajinách bez takejto regulácie sadzby úverov na bývanie pri fixácii 1 až 5 rokov ostali nezmenené, v Taliansku za rok vzrástli o viac ako pol percentuálneho bodu. Klientovi táto zdanlivo prospotrebiteľská regulácia teda priniesla dve možnosti – buď drahšie nové úvery pri 5-ročnej fixácii, alebo možnosť čerpať úver s variabilnou úrokovou sadzbou a niesť riziko ich prípadného zvýšenia.
V takýchto chvíľach si vždy spomeniem na citát významného nemeckého politika Helmuta Schmidta:„Politici a novinári zdieľajú rovnako smutný osud – dnes hovoria o veciach, ktorým úplne porozumejú až zajtra. ” A to môže mať pre nás všetkých negatívne následky.