Európska únia je významným teritóriom so 450 miliónmi obyvateľov. To vytvára predpoklad, aby mohla žiť v uzavretom systéme, čo však s ohľadom na globalizáciu nie je možné, a to aj napriek tomu že bola posledných 200 rokov ťahúňom ekonomického rozvoja. Globalizovaná je celá priemyselná produkcia, pričom toky tovarov sa stále zrýchľujú. EÚ si musí položiť otázku, či za posledných 20 rokov išla správnym smerom. Z pohľadu predstaviteľa priemyslu konštatujem, že nie. EÚ urobila veľa zlých rozhodnutí ako dôsledok toho, že do pozícií ľudí, ktorí rozhodujú o ekonomike, sa popri odborníkoch dostalo množstvo ľudí, ktorí nemajú základné predpoklady na to, aby mohli riadiť krajinu (to platí aj na národnej úrovni). Ak si zoberieme emisie CO2 a uvedomíme si, že podiel EÚ na celosvetových emisiách je 15 percent a zvyšných 85 odmieta filozofiu EÚ, tak načo sú potom vízie EÚ do roku 2020 až 2050 v tejto oblasti? Podobne by sme mohli hovoriť aj o iných oblastiach. Hlavný problém je, že si nekladieme otázku, v akej pozícii je EÚ voči zvyšku sveta.
Som presvedčený o tom, že ten kto vyrástol vo fabrike a má schopnosť riadiť ľudí, dokáže spájať ľudí na dosahovanie spoločných cieľov. V krajine musia byť politici, ktorí dokážu riadiť krajinu, avšak musia vedieť komunikovať a hľadať riešenia, ktoré pomôžu ekonomickému rastu. Je veľmi zlé, ak v mnohých prípadoch konštatujeme, že sme stratili dych, že nedržíme krok s okolitými krajinami. Je zlé, ak si nahovárame, že štát môže míňať viac, ako zarobí, že „život na dlh“ je niečo normálne, že finančné zdroje môžeme rozdeľovať bez toho, aby sme videli ekonomické dosahy na konci. Nie je potom v tejto situácii pre Slovensko luxusom mať viac ako 300 profesorov ekonómie?
Aká je cesta do budúcnosti? Slovensko má posledných 10 rokov na to, aby s pomocou fondov EÚ naštartovalo ekonomický rast zvyšovaním konkurencieschopnosti priemyslu, využitím vedeckovýskumných kapacít od univerzít až po akadémiu vied tak, aby sa aspoň tri štvrtiny výskumu cez inovácie dostali do praxe, ako aj vytváraním podmienok pre veľký priemysel, tak, aby mohol dávať zákazky pre malých a stredných podnikateľov. Po tomto období zostanú len zdroje štátneho rozpočtu, ktorý napĺňa priemysel a služby s 1,2 milióna zamestnancov.
Som presvedčený, že Slovensko má šancu na ekonomický rast cestou oveľa prísnejšej disciplíny, keďže aj v malej krajine môže byť poriadok a spravodlivý systém. Môže to byť za podmienky, že krajinu neriadi tretí sektor, médiá a ani zelení.
Zajtra píše Anton Marcinčin, ekonóm