Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook

V posledných rokoch sa stalo veľmi populárne porovnávať sa so škandinávskymi krajinami. Pre mnohých sú príkladné hlavne pre ich zdravý životný štýl, nízku úroveň korupcie, prípadne pre kvalitu školstva. Keďže som mal v minulosti možnosť tieto krajiny veľakrát navštíviť, a to najmä Švédsko a Fínsko, napadol mi ešte jeden nasledovaniahodný príklad. Je ním niečo, čo sa pokúsim vyjadriť označením:„Koeficient všeobecnej dôvery.“ Ten sa v tejto geografickej šírke blíži až k sto percentám. Inými slovami, občania celkom významne veria politikom, úradníkom a tiež si dôverujú len tak medzi sebou navzájom. Platí to však aj opačne. Úradník napríklad verí občanovi. Takáto zdanlivá banalita významne zjednodušuje každodenný život. Úradník pristupuje k občanovi ako ku klientovi, ktorému od začiatku dôveruje, takže od neho nežiada na všetko písomný dôkaz či potvrdenie. Namiesto toho mu stačí iba podpis. Keďže je verejná správa zosieťovaná, väčšina dát je aj tak overiteľná elektronicky. Asi netreba zdôrazňovať, že akákoľvek zmienka o pečiatke na úradoch vyvolá len prekvapenie a úsmev. Beda však, ak by sa ukázalo, že klient vedome klamal...

Ďalším triviálnym príkladom je registrácia v hoteli, kde od vás recepčná nepožaduje doklad na overenie vašej totožnosti. Vy si vypíšete iba základné prihlasovacie údaje sami, prípadne to urobí ona za vás z rezervačného e-mailu a potom postačí už len podpis. Kvôli úplnosti však treba dodať, že tento postup je pomerne bežný v celej Európe s výnimkou postkomunistických krajín. Základná otázka teda znie, či je deficit dôvery na Slovensku dôsledkom toho, akí sme, alebo sme aj preto takí, že existuje deficit dôvery. Inými slovami, ide o problém, ktorý je reprezentovaný otázkou, či bolo skôr vajce, alebo sliepka. Odpoveď ponechám na čitateľa.

Keďže v dnešnej dobe všetko so všetkým súvisí, uvádzam príklad, ktorý sa nedávno stal môjmu priateľovi, poľovníkovi, a určite nebol jediný. Ako zaneprázdnený človek prehliadol a nepožiadal v zákonnej lehote o obnovenie zbrojného preukazu. Prišla polícia, odobrala mu zbrane do úschovy, lebo sa dopustil priestupku a porušil zákon. Zákon je, samozrejme, potrebné rešpektovať, poľovník pochybil a polícia postupovala v zmysle legislatívy. Uvedený príklad nám však poskytuje aj iné ponaučenie, a tu si pomôžem príkladom z už spomenutej Škandinávie. V identickej situácii príde držiteľovi zbrojného preukazu v predstihu, slušnou formou, písomné upozornenie, vygenerované automaticky s informáciou, že zbrojný preukaz bude v danom termíne exspirovať a že je potrebné v danej veci konať. Je to názorná ukážka toho, ako sa dá budovať dôvera občan – úrad. Opakom je nekomunikácia a vyčkávanie na chybu, čo zákonite spôsobuje nedôveru a dešpekt ako dôsledok síce zákonného, ale grobianskeho správania úradu.

Nie nadarmo sa hovorí, že dôvera sa veľmi ťažko a dlhodobo buduje, ale veľmi ľahko stratí. Našou výhodou by malo byť, že sme v situácii, keď by sme sa mali začať už iba zlepšovať. Náprava však nie je možná bez snahy, zvýšeného úsilia a najmä systematického robenia správnych vecí.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.