Decembrový summit hláv štátov EÚ politicky posvätil vznik bankovej únie. V praxi to bude znamenať, že na záchrane francúzskych, talianskych a ďalších bánk sa v konečnom dôsledku budú podieľať aj občania Slovenska. Prečo je to tak?
Ďalší záchranný fond
Na zasadnutiach európskeho výboru slovenského parlamentu už dlhodobo upozorňujem premiéra Fica na to, že banková únia, tak ako je pripravovaná, poškodí ekonomické záujmy Slovenska. Tvoria ju tri základné piliere: jednotný bankový dohľad, spoločný rezolučný fond a spoločný fond poistenia bankových vkladov. A práve druhý pilier je problém. Architekti spoločného fondu totiž chceli oddeliť finančný dosah nákladov na záchranu európskych systémových bánk na verejné dlhy krajín. A presviedčali nás, že na záchrane bánk sa budú v prvom rade podieľať ich akcionári a veritelia.
Ale aký je výsledok? Už dnes je jasné, že kapacita spoločného rezolučného fondu nebude dostatočná. Odhaduje sa na 55 miliárd eur a navyše táto suma sa mala pôvodne dosiahnuť do desiatich rokov. Ani skrátenie času na veci nič podstatné nemení. Kľúčové je totiž niečo úplne iné. Ak kapacita fondu na záchranu bánk nebude postačovať, potom inštanciou poslednej záchrany bude tak či tak trvalý euroval. Bez neho by rezolučný fond nebol nikdy dostatočne efektívny a účinný. A opäť sa točíme v kruhu. Tvorcovia bankovej únie pôvodne chceli zabrániť, aby sa na krytí nákladov na záchranu bánk podieľal okruh verejných financií štátov. Chceli, ale súdruhovia opäť niekde „udělali chybu“. Ale jednu záruku nám banková únia predsa len dáva. A to takú, že nutne povedie k fiškálnej únii. Žeby to bol zámer? Totiž od fiškálnej k politickej únii už naozaj nie je ďaleko.
Stresové testy
Ďalšou zaujímavosťou je, že v jeseni budú zverejnené výsledky záťažových testov bánk. Predpokladá sa, že výsledkom bude potreba doplnenia kapitálu bánk v sume 65 až 650 miliárd eur.
A nakoniec, nepreceňujme úlohu vznikajúcej bankovej únie. Totiž brzdou ekonomického rastu v EÚ nie je nedostatok úverov v korporátnej sfére, ale nízka konkurencieschopnosť celého regiónu. A tá je dôsledkom chýbajúcich reforiem, neriešenia verejných dlhov krajín, európskej preregulovanosti a čo je najpodstatnejšie – nedodržiavania pravidiel.
Ostatné problémy spojené s európskou bankovou úniou už len vymenujme. Riešenie cez medzivládnu dohodu je právne na tenkom ľade. Čisté riešenie by si vyžadovalo zmenu primárneho práva, ale do tej sa dnes európskym lídrom nechce. Ďalším problémom je porušenie integrity vnútorného trhu. Budú totiž krajiny, ktoré do bankovej únie vstúpia, ale aj také, ktoré do nej nevstúpia.
Slovenské banky sú čisté
Čo dodať na záver? Jednu masívnu záchranu bánk má už Slovensko za sebou. Bolo to na prelome rokov 1999 – 2000. Vtedy nás to stálo 106 miliárd korún. Alebo ak chcete 12,5 percenta nášho HDP. A nikto nám nepomohol.
Preto aj v tomto prípade čistým riešením by bolo, ak by si členské krajiny EÚ najskôr samy urobili poriadok vo vlastných bankových sektoroch a až potom vytvárali kolektívne bankové záchranné fondy. Ale na tento (racionálny) predpoklad chýbajú akékoľvek politické záruky. A tak na jeseň budeme v slovenskom parlamente ratifikovať medzivládnu dohodu o vstupe Slovenska do bankovej únie. Bude nás to (všetkých) stáť miliardy eur. Banky totiž tieto náklady na konci dňa prenesú na svojich klientov. A karavána ide ďalej. Socializácia strát a privatizácia ziskov. Ale to je už iná téma.