Všetky predpovede, že sa údel ľudstva zhorší, od Thomasa Malthusa po Karola Marxa, sa v modernej ére zatiaľ vždy ukázali ako úplne mylné. Pokrok techniky doteraz nad prekážkami hospodárskeho rastu víťazí. Periodické zmeny politickej rovnováhy, občas mierumilovné, inokedy nie, zaisťujú, že veľká väčšina ľudí má z rozvoja prospech, hoci niektorí menší než iní.
Malthusove obavy z masového hladovania sa tak v žiadnej mierovej kapitalistickej ekonomike nezhmotnili. A navzdory znepokojujúcemu poklesu podielu pracujúcich na príjmoch v posledných desaťročiach sa dlhodobé vyhliadky stále vzpierajú Marxovej prognóze, že sa kapitalizmus prejaví ako ožobračovanie robotníkov. Životná úroveň v celom svete naďalej rastie.
Doterajšia rastová výkonnosť však nie je zárukou, že počas súčasného storočia bude možné sa udržať na približne rovnakej trajektórii. Treba prekonať niekoľko hrozivých ťažkostí, ktoré zväčša pramenia z chabej výkonnosti a narušenej funkčnosti politiky.
Tri brzdy rastu
Prvý súbor ťažkostí zahŕňa dlhodobé problémy vrátane externalít, ktorých významným príkladom je degradácia životného prostredia. Keď sú vlastnícke práva zle vymedzené, ako v prípade vzduchu a vody, vlády musia do veci vstúpiť vhodnou reguláciou. Nezávidím budúcim generáciám, že sa budú musieť vyrovnávať s možnými dôsledkami globálneho otepľovania a úbytku sladkej vody.
Druhý súbor problémov sa týka potreby zabezpečiť, aby sa ekonomický systém vnímal ako v jadre spravodlivý, čo je kľúčom k jeho politickej udržateľnosti. Tento dojem už nemožno brať ako samozrejmý, pretože interakcie techniky a globalizácie v rámci krajín zhoršili nerovnosť v príjmoch a bohatstve, hoci rozdiely medzi krajinami sa zmenšujú.
Až do súčasnosti sa naše spoločnosti ukazujú ako pozoruhodne schopné prispôsobiť sa zlomovým technológiám, no tempo zmien v posledných desaťročiach vyvoláva nesmierne napätie, odrážajúce sa v obrovských príjmových disparitách vnútri krajín, pričom medzi najbohatšími a zvyškom spoločnosti sú takmer rekordné priepasti. Nerovnosť môže rozložiť a paralyzovať politický systém krajiny – a spoločne s ním aj hospodársky rast.
Tretí problém predstavujú starnúce populácie, čo je záležitosť, ktorá by znamenala náročnú výzvu aj pre ten najlepšie konštruovaný politický systém. Ako sa budú prostriedky alokovať do starostlivosti o seniorov, najmä v pomaly rastúcich ekonomikách, kde sú existujúce penzijné sústavy a programy zdravotného poistenia seniorov zjavne neudržateľné? Prudko rastúce verejné dlhy tento problém ešte zhoršujú, pretože od budúcich generácií sa žiada, aby platili naše dlhy a platili aj naše penzie.
Nové epidémie
Posledná výzva sa týka širokej škály ťažkostí, ktoré vyžadujú, aby prudko sa vyvíjajúcu techniku regulovali vlády, ktoré na to nemusia mať schopnosti alebo zdroje. Videli sme už, kam môže viesť žalostná regulácia prudko sa vyvíjajúcich finančných trhov. Na mnohých ďalších trhoch sú podobné nedostatky.
Významným príkladom je ponuka potravín – oblasť, kde technika vytrvalo prináša čoraz viac spracované a geneticky upravené jedlo, ktoré vedci ešte len začínajú posudzovať. Zatiaľ sa vie, že v mnohých krajinách nadobudla detská obezita rozmery epidémie a že dochádza k znepokojujúcemu rastu početnosti diabetu druhého typu a srdcových chorôb, z čoho pre budúce generácie plynie významný negatívny vplyv na očakávanú dĺžku dožitia.
Čas konať
Všetky tieto problémy majú riešenie, prinajmenšom v krátkodobom alebo strednodobom horizonte. Globálna uhlíková daň by znížila klimatické riziko a zároveň zmiernila záťaž štátnych dlhov. Riešenie nerovnosti vyžaduje vyššiu mieru prerozdeľovania cez národné daňové sústavy, doplnené o posilnené programy vzdelávania dospelých, zrejme za rozsiahleho využitia nových technológií. Negatívne dôsledky klesajúceho populačného rastu možno zmierniť uvoľnením reštrikcií pre medzinárodnú migráciu a povzbudením vyššieho počtu žien a dôchodcov, aby sa stali súčasťou pracovných síl alebo ich súčasťou zostali. Otvorenou otázkou však zostáva, ako dlho bude trvať, kým vlády začnú konať.
Kapitalistické ekonomiky boli doteraz pozoruhodne efektívne pri zabezpečovaní rastúcej spotreby súkromných statkov. Čo sa týka verejných statkov, napríklad vzdelávania, životného prostredia, zdravotnej starostlivosti a rovnakých príležitostí, história už taká pôsobivá nie je a zdá sa, že politické prekážky brzdiace zlepšenie stavu doteraz s dozrievaním kapitalistických ekonomík ešte narastali.
Budú sa všetky budúce generácie naďalej tešiť z lepšej kvality života ako tie predchádzajúce? V rozvojových krajinách, ktoré ešte nedosiahli technologické hranice, je odpoveď takmer s istotou kladná. Vo vyspelých ekonomikách síce odpoveď tiež môže byť kladná, ale prekážky začínajú byť hrozivé.
Kenneth Rogoff, bývalý hlavný ekonóm MMF, profesor ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite