Konečne máme vládu, môžu po dlhých troch mesiacoch od volieb zvolať Česi. A je celkom jedno, či je to vláda dobrá, zlá, stabilná alebo nie. Hlavne, že nejaká je. Naši západní susedia prežívajú v politike zvláštne obdobie rozkolísanosti. Ukončí ho vznik novej vlády? Jednoduché to rozhodne nebude.
Vláda prezidenta
Čo sa vlastne u Čechov stalo? V júni 2013, rok pred skončením riadneho mandátu, padla vláda pravicových občianskych demokratov, ktorá držala moc spolu so stranou TOP 09„kniežaťa“ Karla Schwarzenberga a s pitoresknou straničkou LIDEM. Bezprostredným impulzom bolo odhalenie, že milenka (dnes už manželka) predsedu vlády Petra Nečasa a vtedajšia vedúca úradu vlády Jana Nagyová dala kvôli osobným záujmom sledovať premiérovu manželku.
Dnes sa ODS potáca na hranici zvoliteľnosti a vážne sa ozývajú hlasy, že nemusí mať politickú budúcnosť. Po rýchlom páde vlády sa dopredu predral sebavedomý prezident Miloš Zeman, ktorý si do úradníckej vlády Jiřího Rusnoka pozval spriaznených politikov. Kritizované zoskupenie nedostalo dôveru parlamentu, ale i tak necelých šesť mesiacov pohodlne fungovalo v demisii. Zákonodarný zbor nezasadal tri mesiace.
Zemanove výhrady
Predčasné voľby sa uskutočnili na konci októbra minulého roku, Česko sa však výkonnej moci dočkalo až po rekordných 95 dňoch. V modernej histórii krajiny sa na vymenovanie ministrov ešte tak dlho nečakalo. Príčin bolo viac. Najskôr prebehol pokus o zmenu pomerov vnútri víťaznej sociálnej demokracie – hneď po vyhratých voľbách sa päť významných sociálnych demokratov išlo radiť za prezidentom pravdepodobne o tom, ako sa zbaviť predsedu strany Bohuslava Sobotku. Ten však z týchto ťahov vyšiel posilnený a protivníci sa museli „porúčať“.
Zostavenie vlády potom blokovala samotná hlava štátu. Zeman mal výhrady voči menám niektorých ministrov. Ich zoznam bol síce hotový už vo vianočnom období, ale prezident si postavil hlavu a hrozil, že odmietne vymenovať niektorých ľudí, napríklad herca a diplomata Martina Stropnického za ministra obrany. Všetkých kandidátov si postupne pozýval na Hrad, čo vznik vlády tiež odďaľovalo.
Nestabilné spojenectvo
Stredoľavá trojkoalícia zložená zo sociálnych demokratov, kresťanských demokratov a politického hnutia ANO podnikateľa slovenského pôvodu Andreja Babiša sa bude veľmi pravdepodobne zmietať v problémoch, ktoré už z princípu čakajú každú vládnu moc zloženú z viacerých subjektov.
Sociálna demokracia chce zvyšovať penzie a platy štátnym zamestnancom. Minister financií Andrej Babiš však už povedal, že na to nedá peniaze a chce šetriť. Ľudovci majú dôsledný záujem o vrátenie cirkevných pozemkov, budov a peňazí. Reštitúcie sú síce už schválené, ale najsilnejšia vládna strana chce túto problematiku znovu otvoriť, pretože si nemyslí, že vracať cirkvám miliardy je v záujme českého štátu.
Zbytočná politika
Do hry bude celkom určite pravidelne vstupovať aj prezident, ktorý už dal jasne najavo, že úloha pasívnej hlavy štátu ho ani najmenej nebaví. Naposledy nového premiéra Sobotku celkom oprávnene strápnil počas slávnostného vymenovania ministrov, keď poukázal na to, že v dokumente o personálnom obsadení vlády bolo niekoľko zarážajúcich faktických chýb.
Situácia v Česku bola dlhé mesiace neštandardná. Táto originálna skúsenosť však zároveň vedie k trochu kacírskej myšlienke, že obdobie bezvládia neprinieslo krajine nič obzvlášť zlé. Bez poriadnej vlády prežila vcelku dobre, a nečinnosťou sa možno aj predišlo mnohým politickým či ekonomickým katastrofám.
Na nepokojné vody českej politiky sa z relatívne stabilného slovenského pohľadu pozerá dobre. Je celkom príjemné vidieť, že referenčný národ, ku ktorému sme sa vždy vzťahovali (a málokedy si to chceli priznať), neprežíva práve najlepšie obdobie. Lenže pozor – Česi boli vždy o krok vpred. Čo ak vo svojej geniálnosti celej Európe práve ukázali, že politika je vlastne vec zbytočná?
Gabriela Bachárová, publicistka, Praha