Konečne sa aj nám na Slovensku podarilo zaujať „svetové prvenstvo“. Stalo sa tak začiatkom apríla, keď poslanci nášho parlamentu hlasovali za viaceré novely – Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a exekučného poriadku. Predkladateľom sa nedá uprieť snaha urobiť všetko na ochranu spotrebiteľa. Udialo sa to však rýchlo, nekoncepčne a bez odbornej diskusie. Argument, že sa snažíme napĺňať „nariadenia Bruselu“, akceptujem, ale prečo chceme byť opäť pápežskejší ako pápež?
Ochrana spotrebiteľa je pre každú serióznu firmu vážna téma. Definovanie úžery, regulácie „šmejdov“, zvýšenie transparentnosti „požičovní peňazí“ sú chvályhodné. Uprednostnenie Občianskeho zákonníka pred Obchodným zákonníkom či zrovnoprávnenie Slovenskej obchodnej inšpekcie a Národnej banky Slovenska – však možno považovať za prinajmenšom „zaujímavé“(výraz zaujímavé sa používa pri degustáciách, keď nechceme uraziť kvalitu tovaru). Najmä ak výsledkom práce obchodnej inšpekcie môže byť až zrušenie možnosti pre banky poskytovať spotrebiteľské úvery.
Dva roky pred voľbami dávajú tušiť, že politici sa budú chcieť zapáčiť hlavne voličom. Ale prečo s rozhodnutiami, ktoré môžu poškodiť všetkých zúčastnených? Dohľad nad bankami všade vo svete robí centrálna banka. Národná banka Slovenska je aj u nás najvyššou a nezávislou autoritou. Vďaka nej sa banky vždy správali obozretne. Aj preto je bankový priemysel na Slovensku jeden z najzdravších v Európe. Nemám nič proti Slovenskej obchodnej inšpekcii, jej aktivity si vážim. Návrh zákona, ktorý zasahuje do kompetencie „NBS-ky“, je však nanajvýš „zaujímavý“. Banky sa dostávajú na úroveň stánkov s rýchlym občerstvením. A to poukazuje na bizarnosť celej situácie, ktorá nemá vo svete obdobu a neprospeje nikomu.