Ak dáme nabok extrémy z oboch strán, tak môžeme povedať, že v otázke aktuálnej mohutnej vlny imigrácie do Európy sa sformovali dva prístupy: prístup skôr ústretový a prístup skôr zdržanlivý. Ústretovosť voči imigrantom vyviera z pocitu ľudskej spolupatričnosti a solidarity. Je to normálne, zrozumiteľné i pochopiteľné.
Na druhej strane je tábor zdržanlivých, ktorí sa obávajú, či takúto mohutnú vlnu imigrantov (súčasných i tých budúcich) Európa zvládne – mentálne, bezpečnostne i ekonomicky. Aj tento postoj je normálny, zrozumiteľný a pochopiteľný. A zdá sa, že jasne dominuje. Prečo?
Pretože ľudia nevidia v tejto zložitej otázke „koncovku“. Pýtajú sa: kde to skončí? Koľko je Európa schopná prijať imigrantov, aby sme si v každodennom živote rozumeli a znášali sa? Aby sme sa cítili bezpečne a aby sme to celé vládali utiahnuť aj ekonomicky?
Tu je podstata problému. Islamský štát sa rozpína a rozpínajú sa aj ďalšie teroristické hnutia, operujúce nielen v Sýrii a na Blízkom východe, ale aj v Afrike. Boko Haram v Nigéri má jasný a veľmi nebezpečný program – kalifát za každú cenu. V Nigérii žije okolo dvesto miliónov ľudí. Je úplne legitímna, ale aj pochopiteľná obava ľudí z toho, aby sa európska ústretovosť nevnímala v krajinách sužovaných terorizmom ako pozvanie pre ohrozených ľudí vydať sa do Európy. Kým nebude politika schopná ponúknuť ľudom uspokojivú a uveriteľnú odpoveď na zmienené otázky, bude odpor a averzia voči imigrantom narastať.
Myslím, že pravdivá, uveriteľná odpoveď na uvedené otázky musí byť založená na odhodlaní Západu terorizmus eliminovať a poraziť. Obávam sa, že bez použitia vojenskej sily to nebude možné. Je najvyšší čas, aby Západ (so základnou osou EÚ – USA) prijal potrebné rozhodnutia a podnikol prvé kroky. Tie by mali byť orientované na Sýriu a Islamský štát.
Som si vedomý citlivosti riešenia, o ktorom píšem. O to viac, že Západ dnes nemá v Sýrii partnera. Povstalci proti Asadovmu režimu, tváriaci sa, že sú alternatívou voči Islamskému štátu, nie sú nijakou zárukou sekulárnej alternatívy a spolupráce so Západom.
A tak máme pred sebou gordický uzol. Západ má iba dve možnosti: pokúsiť sa tento uzol rozpliesť či rozťať, alebo čeliť doma problémom, ktorých rozmer si radšej nechcime predstaviť. Hodiny pre politikov tikajú a tikajú rýchlo a neúprosne. Akokoľvek sa nám do toho nechce, budeme sa musieť rozhodnúť. A dohodnúť. Predovšetkým v rámci aliancie EÚ – USA. Predovšetkým na tom, kto je hrozbou, kto je spojenec a koho budeme tolerovať. Aby sme sa vyhli katastrofe.