Rozkaz znie jasne – udržať Grécko na palube za akúkoľvek cenu. Dohodnutá pomoc 86 miliárd eur by pritom mohla stačiť na splátky starého dlhu zhruba do roku 2022. Mohla – posledná pomoc vo výške viac ako 140 miliárd eur bola krajine udelená na jar 2012 a vydržala ani nie tri a pol roka. A to vtedy ešte Grécko zbankrotovalo na zhruba tretinu svojho dlhu.
Odpis dlhu sa skloňuje opäť. MMF navrhol odsunúť splátky o 30 rokov. No väčšina splátok gréckeho dlhu je už teraz odsunutá za rok 2020. Atény by tak začali svoj dlh splácať niekedy po roku 2050. Je tu však problém – súčasné dlhy voči MMF či ECB, ktoré majú splatnosť v najbližších rokoch. Práve tu by mali do akcie prísť nové desiatky miliárd z eurovalu.
A v tomto bode vrcholí antická tragédia – mali by sa Grécku vlastne požičať ďalšie peniaze? Nie. Bolo by to ako nahádzať bankovky do blčiaceho kozuba. Grécko potrebuje zbankrotovať, ale nesmie dostať novú pomoc. Práve neustála dispozícia nových peňazí je tým, čo brzdí skutočné reformy. Bez nového dlhu nebude ani „diktát“ Trojky a reformy, ktoré nikam nevedú. Krajina sa potom môže rozhodnúť, či sa vydá na cestu venezuelského chaosu, alebo či začne z trosiek budovať hospodársky zázrak ako kedysi Nemecko, Japonsko, Kórea, Čile či Taiwan.
(Ne) členstvo v eurozóne je pritom falošná dilema. Postavenie rastu na devalvácii novej drachmy je nereálne, pretože drachmové ceny nebudú nikoho zaujímať – tak ako nikoho vo Venezuele nezaujímajú ceny v bolívaroch. Skôr naopak, inflačná mena bude zdrojom ďalšej neistoty.
Grécke banky, aj tak prakticky všetky pološtátne, sa môžu zlúčiť, pár miliardami rekapitalizovať a pracovať so slušnou zásobou hotovosti vo výške 40 miliárd eur, ktorá momentálne koluje v Grécku. Deflácia? Si píš!
V momente, keď sú dlhy aj tak nesplatiteľné, bude pre krajinu požehnaním. Grécky štát by musel drasticky osekať výdavky až na kosť, aj keby ho viedol sám Lenin, a aj tak by sa aspoň na čas musel spoľahnúť na nejaké štátne zmenky.
Nemuselo by to vyjsť. Schopnosť vládnej moci udržať zničujúcu politiku v chode dlhé roky sme historicky videli neraz. A aj v prípade nástupu reformnej vlády by prepad životnej úrovne nejaký čas pokračoval. Ale pre Grékov a ich politikov by tu aspoň bola možnosť rozhodnúť sa pre inú budúcnosť.
Ale dosť utopického snívania – eurolokomotíva si ide aj tak svojom. Grécko už v pondelok musí zaplatiť 3,5 miliardy eur ECB. Dohodnúť euroval bude trvať ešte zopár týždňov, preto sa narýchlo spod zeme vykopal už takmer zabudnutý mechanizmus EFSM, ktorý je krytý rozpočtom EÚ. Z neho by mal ísť preklenovací úver 7 miliárd. Proti tomu sa postavili Briti, Česi, Švédi a Dáni, že oni teda rozhodne eurozónu zachraňovať nemienia. Tak sa narýchlo začalo vymýšľať, ako zagarantovať nečlenom eurozóny prípadné straty, ktoré by mohli utrpieť.
EÚ sa tak pri Grécku mení na čoraz rozdrobenejšie skupinky štátov, čoraz zúrivejšie bojujúcich za presadenie svojho plánu budúcich udalostí. To nám to euro s integráciou pekne pomohlo...