Z hľadiska nedávneho finančného kolapsu Grécka sa niektoré pokroky krajiny zdajú iba mierne. Napríklad boj vlády a finančnej polície proti tradičným podvodom týkajúcim sa požadovania dôchodkov za zosnulých Grékov.
Nový prístup
Páchateľov je málo a odhalená suma 40 miliónov eur bledne bezvýznamnosťou pri pohľade na verejný dlh 320 miliárd, ktorý sa rovná 175 percentám ročného hospodárskeho výkonu. Obmedzovanie dôchodkových podvodov, rovnako ako boj proti daňovým únikom, je srdcom programu modernizácie, na ktorý sa Grécko vydalo po prvom záchrannom balíku z mája 2010.
Nepreháňam, ak poviem, že ak tieto snahy zlyhajú, päťročné utrpenie, ktoré Gréci podstúpili, nemalo cenu. Je totiž potrebné zmeniť príživnícky a nedôverčivý prístup obyvateľov k štátu, ktorý sa tvoril od skorých dní nezávislosti v 30. rokoch 19. storočia.
Grécka kríza nie je len o vysokých výnosoch dlhopisov, obrovskom rozpočtovom schodku, strnulom trhu práce a kartelovom správaní súkromných firiem a profesionálnych kádrov. Ide aj o vzťah k spoločnosti, rešpekt voči zákonom a o potrebu správnych väzieb medzi občanom a štátom očistených od podozrení a defraudácie. Je to aj o tom, či Grécko ako štát – nie ako ekonomika – je pripravené mať rovnakú menu ako Nemecko.
Národ sa dostal do kalamity, pretože dlho pred vytvorením eura v roku 1999 generácie gréckych politikov a verejnosť uprednostňovali rozmýšľanie o štáte nie ako o zodpovednom nástroji na rozdeľovanie daňami financovaných verejných služieb, ale ako o mise, z ktorej sa uberá cez klientelizmus a kradnutie.
Pochopili reformy
Budíček 2010, ktorý spôsobil šok dvojstrannému politickému systému zavedenému po sedemročnom diktátorskom režime v roku 1974, nepriniesol okamžité zlepšenia. Zabetónované politické, byrokratické a odborárske záujmy hrali hlavnú úlohu pri ignorovaní zmien vo verejnom sektore. Keď sa nezamestnanosť vyšplhala nad 25 percent, súkromný sektor si odniesol hlavný nápor krízy. Nakoniec rozšírenie spoločenského napätia, chýbajúce významné hospodárske reformy a nárast politického extrémizmu vpravo aj naľavo, znásobený hrozbou odchodu z eurozóny alebo porušením záväzkov voči spojencom a veriteľom, priniesli v júni 2012 volebné víťazstvo koalícii vedenej konzervatívcami.
Nová vláda vedená Antonisom Samarasom si všimla, že piesok v presýpacích hodinách sa míňa. Bolo potrebné presvedčivejšie úsilie na reformovanie krajiny s cieľom zachrániť hospodárstvo, grécke medzinárodné postavenie a možno aj samotnú demokraciu.
Po dvoch rokoch vidno postupné zmeny. Stále sme však ďaleko od všeobecného víťazstva nad silami zotrvačnosti a starých zlozvykov. V centre pozornosti sú dane. Pred krízou množstvo daňových úradov umiestnených vo vzdialených a technicky zastaraných častiach Grécka motivovali daňovníkov spolupracovať s korupčnými úradníkmi na znižovaní daňovej záťaže. Štruktúra výberu daní bola prekážkou zmeny.
Viac kontrol
V súčasnosti vláda zavrela množstvo miestnych daňových úradov a nastolila pevnejšiu centralizovanú kontrolu. Informačné technológie umožnili lepšie sledovanie daňových priznaní. V reštauráciách, obchodoch, ordináciách a iných „podozrivých“ miestach sa týždenne uskutočňuje dvetisíc kontrol. Výnos z daní rastie.
Systém zatiaľ nie je posilnený natoľko, aby zachytil najväčších daňových podvodníkov. Podľa vysokého daňového úradníka Harisa Theoharisa 280 kontrol u veľkých daňovníkov prinieslo extra výnosy 80 miliónov eur.
Nie je ani dôležité, či turistika, ako dôležitý zdroj príjmu, zažije rekordnú sezónu. Ani to, či Samarasova vláda padne a budú nové voľby. Dôležité je, či politické triedy, štátni zamestnanci, podnikatelia a verejnosť udržia úsilie pri smerovaní ich krajiny na nezvrátiteľnú cestu modernizácie.