Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
21.01.2014, 00:01

Mám pochybnosti o Palachovom mýte

monitor

Dosť dobre nerozumiem tomu, prečo zrazu vznikol taký obrovský záujem o Jana Palacha. Veď nie je ani okrúhle výročie jeho smrti. Áno, viem, prečo – Česi už nerozlišujú medzi realitou a tým, čo vidia v televízii, žijú v seriálovej realite, a Agnieszka Hollandová natočila o Palachovi seriál Horiaci ker. Je podstatou televíznych seriálov, že ľuďom podsunú fiktívnu konštrukciu a predstierajú im, že je to pravda. Inak to zrejme nebolo ani v televíznom seriáli Hollandovej, ktorému som sa, priznám sa, zámerne vyhol. Nemám rád mytologizáciu a obávam sa, že seriál falošným mýtom bude, už preto, že jeho príbeh napísal mladík, ktorý v Palachovej dobe vôbec nežil, a režisérka je Poľka, teda romantička, ktorá kontúry príbehu zjednoduší a uhladí.

A áno – už sa dozvedám, že záver seriálu nám vlastne naznačuje, že sa Jan Palach zaslúžil o pád komunizmu. Dvadsať rokov po jeho smrti totiž došlo v januári 1989 v Prahe k protivládnym demonštráciám v rámci tzv. Palachovho týždňa, a tým sa začal podľa Hollandovej proces, ktorý viedol k pádu komunistického režimu v Československu. Že by režim padol v dôsledku geopolitických zmien, o tom v seriáli nie je ani slovo. Zrejme to bola predovšetkým Palachova zásluha.

Farár Halík vo svojej kázni v Prahe premenil Jana Palacha na istý druh československého Krista. Vraj Palachova smrť nebola samovraždou, pretože sa Jan Palach sa „obetoval za nás, za všetkých“.

Veľmi chcem protestovať proti tomu, aby sme vytvárali z vecí, ktorým dosť dobre nerozumieme, prehľadné a jasné klišé.

Palachovu smrť a následné vzdutia celonárodných nálad som zažil osobne, mal som šestnásť rokov. Samozrejme, ako azda všetci v tom čase, bol som ostro proti sovietskej okupácii aj proti prípadnému postupnému obmedzovaniu slobôd. Tie však neboli v januári 1969 ešte veľmi obmedzené. Vianoce 1968 a Nový rok 1969 sa stali v televízii akýmisi celonárodnými orgiami jednoty národa proti okupácii. Médiá stále hovorili normálnym, neideologickým jazykom. Slobodná Európa nebola rušená a v Prahe ju bolo možné bežne počúvať na každom rádiu na strednej vlne. Zjednotenie národa v odpore proti okupácii prežívalo aj v novom roku 1969, aj keď vyhliadky na ďalšie časy boli nejasné.

V povianočnej situácii prišla správa, že sa „niekto zapálil hore pri stanici električky na Václaváku“. Potom toho boli plné médiá.

Pre mňa ako šestnásťročného študenta bol Palachov čin nepochopiteľný, nezvládnuteľný a desivý. Zároveň však divný. Divné boli jeho požiadavky – na zákaz Správ, tvrdo stalinských novín, ktoré v češtine publikovali okupačné vojská – a odstavenie drážďanskej stanice Vltava, ktorá zlou slovenčinou tiež vysielala okupačnú stalinskú propagandu, a zrušenie cenzúry. Dalo sa očakávať, že úrady tieto požiadavky splnia? Ako vysvetľuje vo svojom príspevku Jan Kavan, vládni činitelia poukázali na to, že to vôbec nie je v ich moci. Neprimeranosť medzi činom sebaupálenia a Palachovými požiadavkami bola zvláštna. Nikto nevie, aká bola jeho motivácia.

A ešte jednu vec som si pri Palachovej smrti uvedomil. Na to, aby niečo v spoločnosti zarezonovalo, je potrebná pozornosť médií a zároveň určité rozpoloženie verejnosti. Po Palachovi sa upálili ešte Ján Zajac a Evžen Plocek. Každá ďalšia smrť už bola zaznamenaná s menšou pozornosťou. Kto si ich mená dnes ešte pamätá? Kto vie, že sa na protest proti rôznym aspektom československej a českej politiky upálili rôzni ľudia aj v deväťdesiatych a nultých rokoch?

Palachov čin si česká verejnosť všimla len preto, že v médiách paradoxne ešte úplne nevládla cenzúra. Jeho čin v nej rezonoval. Šokoval ju. Ale je chybné domnievať sa, že by ju do niečoho vyburcoval. Státisíce ľudí prišli na Palachov pohreb, no to bolo všetko. Potom sa začali previerky.

Nemali by sme z pohľadu doby, ktorá je úplne iná, pristupovať k jeho činu necitlivo a znásilňovať ho vnucovaním falošných gýčových významov. Palachovmu činu dodnes nerozumiem a nie je etické ani férové vytvárať mýty, že sa Palach zaslúžil o pád komunizmu, alebo sa spasiteľsky „obetoval za národ“.

Vhodnejšie by asi bolo mlčanie.

Jan Čulík, šéfredaktor, Britské listy

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.