Cez sviatky som sa vyrozprávkovala dosýta. Potešili ma rozprávky nové, ale i staré, zahliadla som aj neznáme kúsky. Dve či tri rozprávky ma oboznámili s hlavným hrdinom, ktorý „miloval princeznú viac než svoj život“, prípadne do podobného ošiaľu padla aj dievčina voči princovi.
Tento príklad zľahka sebadeštrukčnej lásky k blížnemu mi zaváňal zopár zmätenými budúcimi vzťahmi bez dostatočnej sebahodnoty. Napokon, je to však len rozprávka a každý veríme tej svojej. Ako hovorí môj kamarát, nie sú to naše rôzne pravdy, ale rozprávky, ktorými žijeme. Pravda niekde ticho JE a nepotrebuje byť predebatovávaná. A tak niekto žije v rozprávke, kde treba mať status, niekto žije v rozprávke o zlých mužoch, niekto zas v príbehu o falošných ženách. Sú rozprávky o nevďačnej rodine kvôli ktorej sa ideme zodrať, o svete, ktorý je gombička, alebo o štáte, ktorý by za nás všetko mal urobiť. Rozprávky si príliš nevyberáme. Buď nám ich rodičia omieľajú dookola vlastným vzorom, alebo sa raz tak silno „začítame“ do jednej, že inej rozprávke už neuveríme. Jedna z aktuálnych rozprávok hovorí o šťastnom novom roku.
V tomto príbehu a v jeho krajine nikto nevedel, ako ho zažiť, ako si ho zariadiť, tak si ho všetci priali v tichej nádeji, že to bude možno naozaj skvelý rok. Až sa do krajiny raz zatúlal hlúpy Jano, inak známy po okolitých rozprávkach aj ako archetyp sedliackeho rozumu, a ten poznal rozprávku o šťastnom novom roku úplne inak. Bola to rozprávka o tom, ako sa nový rok šťastným robí. A tak obyvateľom krajiny „dúfajúcich“ hovoril o vďake za to, čo majú, o prijatí toho, čo sa im deje, o tom, že to nie vždy môžu zmeniť, ale že vždy majú možnosť zmeniť svoj postoj. Vybalil príbeh o prajnom, ktorému sa darilo, a o šťastnom, ktorý nezávidí. Rozprával im o tom, že aj keď im je najťažšie, vždy v tom všetkom niekde trčí kúsok lásky. V ten deň si obyvatelia krajiny „dúfajúcich“ začali písať úplne iný príbeh. A tak žili šťastne, až kým neuverili rozprávke o umieraní. Šnr!