V deväťdesiatych rokoch sme sledovali mečiarovských lumpov, ktorí si rozdeľovali štátny majetok, unášali ľudí, novinárom vybuchovali autá, exministra, či svedkov ich zločinov neváhali popraviť a sami si dali amnestiu.
Potom prišla éra nových gangstrov, už majú obleky na mieru, drahé hodinky, no neničia však len životy svojim odporcom, ale celej krajine. Pacientov nechávajú doslova zomierať v nemocniciach, kde je nedostatok postelí, personálu, nekúri sa a v 21. storočí v krajine, ktorá je súčasťou najrozvinutejšej časti sveta, si toaleťák či príbor musíte doniesť z domu. Ich tety Anky, pochybný masér či dodávatelia predražených cétečiek sa barikádujú v drahých vilách v najlukratívnejších mestských častiach či rovno v mestských parkoch.
Okrádajú nás, deťom podstrčia predražený sifón namiesto motivovaných učiteľov, neriešia či sa učia niečo k veci, s čím sa uplatnia v praxi, je im jedno či si nájdu prácu, alebo utečú z tejto krajiny a my, ak tu zostarneme nebudeme mať žiadne dôchodky, lebo ďalšia generácia na ne jednoducho nebude schopná zarobiť.
Malé firmy, živnostníci, poctiví jednotlivci, čo si to odmakali na štátnych zákazkách, uvažujú o samovražde, lebo skončili na mizine iba preto, že vládna strana chránila svojich kamarátov, zlodejov, ktorí sa nám smejú z luxusných víl v daňových rajoch postavených za naše peniaze. Za ukradnuté peniaze nás všetkých. Z našich daní stavajú štadióny, z našich peňazí vláda platí ich dlhy.
Nemusíte voliť strany podľa sympatií. Už neplatia staré nálepky, žiadna z nich nie je naozaj liberálna či skutočne sociálna a ani kresťanská (tí praví kresťania vraj nesúdia iných). Prosím, poďte v sobotu voliť, vyberte si osobnosti, ktorých prácu registrujete, ktorým veríte, krúžkujte ich a poďte to zmeniť. Nech sa v nedeľu ráno nezobudíme za žiletkovým plotom, zabarikádovaní pred vyspelou Európou smerujúc k Bielorusku kamarátiac sa s Orbánom, Zemanom či Putinom. Máme v rukách silnú zbraň, máme moc, pred ktorou sa aj tí sebavedomí egomaniaci v politike trasú. Využime ju.
Áno, je to ťažká voľba, ale ani k zubárovi nechodím rád. Nemusí mi byť sympatický, nemusím súhlasiť s každým jeho názorom, nejdem sa s ním kamarátiť. Ale idem k nemu, aj keď so sebazaprením, lebo viem, že keď mi opraví kaz, či vytrhne zub, uľaví sa mi a v konečnom dôsledku mi bude lepšie.
Poďte, prosím, voliť, nech nám je lepšie. Ďakujem.