Povolebne šokované Slovensko sa z počiatočnej eufórie, keď sa všetky politické strany a rýchlokvasné novotvary považovali za víťaza víkendových volieb, prebúdza do patovej bezradnosti. Lídri strán protificovskej opozície sa predháňajú v kombináciách všakovakých „ divokých zlepencov“ s jednou jedinou predstavou: odstaviť Smer od moci.
V tejto opojne vládychtivej zaslepenosti prisahajú na svoj pominuteľný politický život, že vydržia spolu „navekyvekovamen“ a splnia všetky svoje predvolebné sľuby, ktoré nás dovedú k doteraz nepoznanému blahu. Kým si ešte aj tesne pred voľbami nevedeli prísť na meno, dnes aj s prekvapujúcimi predstavami mainstreamových médií splietajú „skalopevné koalície“. Za nového lídra zranenej „pravice“ pasovala už dvojsečná sabráž šampusu na počesť virtuálneho víťazstva Richarda Sulíka vo voľbách.
Do jeho koalície sa okrem Matovičovho OĽANO (ktoré do parlamentu vysiela okrem nestraníkov a bielych vrán aj konzervatívcov NOVA ale i liberála Zmeny zdola) ráta s odnárodnenou umiernenou Dankovou SNS a la Martin Rázus. Ale aj so sklamaným predvolebným „gazdom“ pravice, ktorý sa zamotal do vlastnej „Siete“ obojakej vládnej použiteľnosti. Ale najsilnejší povolebný mediálny tlak sa vyvíja na Bugárov Most – Híd, ktorý by mal v mene tohto ušľachtilého sna pravice spáchať rituálne harakiri. Bugár ako líder a Most - Híd ako strana.
Sulík a Matovič nežiadajú od Bugára veľa. Iba aby vlastné programové hodnoty, ktorých korunou je proeurópska orientácia tejto občianskej strany obetoval na oltár euroskeptického sna – vytvorenia protificovskej vládnej koalície. Bugár má len vymazať zo svojej pamäti, že na čele tohto projektu sú rozbíjači vlastnej Radičovej vlády. Radičová sa poctivo v mene proerópskej vízie Slovenska sebaobetovala. Teraz by mal obeť prinieť Bugár i Procházka.
To nie je všetko, čo sa od Bugára chce. Mal by navyše prežrieť odvekú animozitu svojich členov i voličov k SNS a prispieť tak politickou samovraždou k porážke Ficovho Smeru. Bélovi Bugárovi so zdecimovaným ziskom z volieb vnucujú účelovú amnéziu: mal by zabudnúť na to, že potenciálny pravicový premiér sa blamoval v Kočnerovom domácom videu, že za Galka sa odpočúvali vlastní zamestnanci i novinári Akákoľvek váhavosť Bugára a spol. vliezť do tohto koaličného chomúta má niesť pečať zrady pravice a nahrávania Smeru. Bugár i Most – Híd sa boja, že ich médiá naklonené tejto chimérnej vízii roztrhajú na franforce a preto radšej v predkole bezvládia opakujú požadovanú mantru pravice, že so Smerom do vlády nepôjdu. A od skleslého a rezignovaného Procházku sa chce v mene iluzórnej predstavy pravicového zlepenca jediné. Aby sa povzniesol nad to, že si ho prednedávnom v boji o rovnakého voliča nahrával pri súkromnom rozhovore jeho povolebný koaličný snúbenec Matovič. Gazda by mal pri spoločnom „válove“ rýchlo zabudnúť na to, že to nebolo s úmyslom pošramotiť jeho reputáciu.
A aby toho nebolo málo, tak na oltár pravicovej vlády by už mala skočiť dokonalý „rittberger“ len SNS. Pri vatrách by mala zanechať svoje obhorené gate z ich zvrchovaného preskakovania a kroje vymeniť za najnovšie pánske strihy z konzervatívneho módneho salónu. Od rozpolteného Danka, ktorému „financminister“ Richard ponúka samotné premiérske kreslo sa už chce len drobnosť: aby prešiel cez Most až k Hídu. Čože tam po tom, že mu to môže v strane zlomiť väzy. Pravicovej vidine moci treba prinášať tie najvyššie obete.
Na škodu proeurópskeho kompromisu vypadlo z hry o pás desatín percenta KDH. Niežeby si nezaslúžilo za svoje ustavičné vnášanie náboženstva do skutočnej kresťanskej politiky vypitie kalicha horkosti do dna, ale oslabilo trio Most – Híd, Sieť a KDH, ktoré by sa nezľaklo proeurópskeho kompromisu vstupom tria do ľavo-pravej vlády. Traja by efektívnejšie dokázali vyvažovať moc a kontrolovať sa navzájom, čo by bolo na osoh Slovenska. Tým, že KDH z trianglu vypadlo, Bugár i Procházka sa boja prekročiť vlastný tieň.
Kým sa médiá predháňajú v tlaku na vytvorenie pravicových, pravoľavých zlepencov za cenu akýchkoľvek partajných a partikulárnych obetí virtuálnych koaličných partnerov, akoby bokom zostával zmysel ich konštruovania k všeobecnému prospechu Slovenska. Médiá sa sústreďujú súzvučne na problém kto s kým, komu aký vládny post pripadne, ale zabúda sa na podstatné.
Napriek tomu, že protestní voliči rozdali šokujúco štedré percento svojich hlasov krajne pravicovým Kotlebovcom, euroskeptikom (SaS, SNS) i neštandardným stranám ako OĽANO a Sme rodina, ani jeden zo serióznych analytikov či politológov by nepoprel, že väčšina oprávnených voličov (tých čo prišli voliť i tých, čo k urnám odmietli prísť) sa vidí aj po voľbách v EÚ, keď už nie v NATO. Napriek nárastu euroskepticizmu spája väčšina Slovákov svoju budúcnosť s Európskou úniou, pretože je to v životnom záujme našej malej krajiny.
Kým väčšina politikov uprednostňuje svoje krátkodobé často i ziskuchtivé mocensko-politické ciele pred záujmami svojich občanov, zvlášť v stojatých vodách povolebného patu by mali dostať prioritu skutočné národnoštátne záujmy krajiny a väčšiny jeho obyvateľov. Namiesto splietania divotvorných koalícii či už S Ficom alebo Sulíkom či Dankom v premiérskom kresle potrebuje v tejto chvíli táto krajina štátnickú rozvahu.
Ruku na srdce, proeurópsky orientovaná vláda nevznikne ani splietaním Smeru so SNS a mocenským korumpovaním jednej či dvoch malých stredopravých strán. Ale ani tak médiami preferovaným variantom zlepenca pravicových strán, vrátane SNS, ktorej sa nevdojak dostalo cti byť jazýčkom na váhach akéhokoľvek riešenia povolebného patu. Či to už bude znieť nelichotivo pre Smer – SD alebo pre nehomogénny pravicový projekt, za rešpektovanie stojí vyšší princíp predstáv občanov Slovenska. A to je zachovanie jeho proeurópskej orientácie.
Ak bude prezident Kiska ozajstným štátnickým moderátorom chaotického povolebného vývoja na Slovensku, určite bude tento kľúčový princíp v rozhovoroch s predstaviteľmi zvolených parlamentných strán uprednostňovať. Aj keď sa to väčšine lídrov (a možno aj voličov) na prvé počutie nebude páčiť, tým ozajstným proeurópskym kompromisom Slovenska je ľavo-pravá vláda Smeru – SD, SNS, Mostu – Híd a Siete. Slovensku ponúka namiesto bezvládia, patu a chaosu proeurópsku perspektívu v čase, keď sa míľovými krokmi blíži predsedníctvo našej krajiny v EÚ. Povýšenie takéhoto riešenia nad žabomyšie stranícke hašterenia a osobné animozity lídrov je jediným životaschopným kompromisom pre povolebné Slovensko.