Pre mnohých Američanov neboli teroristické útoky v Bruseli ničím novým. Militanti opäť raz zaútočili a systém, ktorý ich mal zastaviť, opäť raz zlyhal. Všetko to krviprelievanie a peniaze vynaložené na „vojnu proti terorizmu“ sa javia byť vyplytvané viac ako kedykoľvek predtým. Spôsob, akým USA reagujú na udalosti vo svete, sa však potichu mení. Podobne ako pri mnohých ďalších otázkach, Donald Trump je najvýraznejšou manifestáciou tohto trendu. Jeho názory na zahraničnú politiku totiž vykazujú známky izolacionizmu. No pohľad sa mení v omnoho širšom meradle. Je to cítiť aj na chodbách Bieleho domu. Navyše aj niekoľko vysoko postavených štátnych funkcionárov pod podmienkou anonymity priznalo, že nevedia, čo sa ich krajina ešte snaží dosiahnuť v Iraku či Afganistane.
Priepasť medzi svetonázormi – najmä medzi Obamovým a Trumpovým – je enormná. Obamova cesta po Latinskej Amerike ukázala, že si USA predstavuje ako multietnický „taviaci kotol“, ktorý ostáva angažovaný v čoraz prepojenejšom svete. Trumpova kampaň je na rozdiel od toho založená – často doslova – na oddelení Ameriky od zvyšku sveta veľkým plotom. Tvrdí, že imigrácia a globalizácia stáli Američanov pracovné miesta aj bezpečnosť. Priveľa amerických spojencov sa vraj spolieha, že Washington odstraší ich nepriateľov. Trump pokračuje, že ak nie sú ochotní za takúto ochranu platiť, Amerika by mala svoje vojská stiahnuť. Ide o zásadný odklon od pozície, ktorú by americkí spojenci očakávali. V posledných rokoch sa totiž Washington aj európske mocnosti priklonili k omnoho menej nákladnej a zrejme aj efektívnejšej stratégii riešenia konfliktov v nestabilných krajinách. Zrejmé je to najmä v Iraku, Afganistane a Somálsku, kde sa sústredia na poskytovanie obmedzenej vojenskej a rozvojovej pomoci, ktorá má pomôcť k vybudovaniu miestnych vládnych štruktúr. Neradikalizuje to regionálnu verejnú mienku tak ako otvorená invázia a ide o dlhšiu hru s omnoho väčším potenciálom na úspech.
Momentálne sme však uprostred otvoreného spochybňovania, či takýto typ zásahu vôbec stojí za to. Po útokoch v Bruseli smerovali prevažujúce nálady k obviňovaniu Belgicka. Má to niečo do seba – belgické spravodajské služby a bezpečnostný aparát aj spolu so zvyškom štátu sú notoricky nefunkčné. Zatiaľ čo relatívny úspech USA v zamedzení ďalších útokov po 11. septembri môžeme pripísať reformám spravodajských a bezpečnostných služieb, významný faktor tiež je, že Amerika je od zvyšku sveta odrezaná dvoma oceánmi. Práve vďaka tomu si Američania môžu občas dopriať luxus nahovárania si, že problémy zvyšku sveta sa ich netýkajú.
Prehodnocovanie úlohy ich krajiny nie je prekvapivé ani nezdravé. Posledných 25 rokov boli USA jedinou svetovou superveľmocou a môžeme súdiť, že minimálne na Blízkom východe mali destabilizujúci vplyv. Napriek tomu ostáva Amerika kľúčová pre udržiavanie svetového poriadku. Ak by sa rozhodla vrátiť k izolacionizmu v časoch globálnej nestability, mohli by sme na to doplatiť všetci.
BruselTASR/Martin Meissner
StoryEditor