Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
07.04.2016, 00:00

Výberové konanie nie je všeliek

Výberové konanie nie je všeliek
Zdroj: Peter Mayer

Nedávno riešila česká verejnosť dilemu, či mal alebo nemal šéf rezortu právo vymenovať jedného zo svojich podriadených bez výberového konania. Podobná otázka bola pred časom predmetom diskusie na magistráte v Bratislave a nebude žiadnym prekvapením, keď bude táto téma skloňovaná na všetkých ministerstvách aj v týchto dňoch.


Na prvé počutie nie je k tomu čo dodať – výberové konanie je férová forma, ktorá by mala zabezpečiť rovnosť šancí a je súčasťou verejnej kontroly. Ak sa však nad uvedenou vecou zamyslíme hlbšie a pomôžeme si skúsenosťami z biznisu, vec sa už tak jednoznačne nejaví. Obvyklá prax je taká, že majiteľ či nadriadený si hľadá riaditeľa, vedúceho zamestnanca alebo iného kľúčového človeka formou, ktorú uzná za vhodnú či možnú. Primárne sa však nezameriava na dodržanie formy ako takej, ale na samotný výsledok. Obvyklé je prijímanie ľudí do zamestnania na základe pohovoru, za pomoci personálnej agentúry, prípadne priamym oslovením.


Pri výbere zamestnanca platia dve základné pravdy. Prvá hovorí o tom, že právo veta musí mať pri prijatí zamestnanca vždy jeho priamy nadriadený. Aj preto myšlienka, keď minister je z jednej strany a štátni tajomníci z iných strán (aby ho vraj kontrolovali), znie síce dobre, ale z manažérskej stránky je to číry nezmysel. O tímovom duchu tu nemôže byť ani reči. Druhá pravda hlása, že neexistuje zaručená garancia správnosti výberu. To, žiaľ, ani pri najlepšom úmysle, bez ohľadu na zvolenú formu.


Takže ak sa vrátime k príkladu z Čiech, verejnosť by sa mala namiesto požiadavky na vyhlásenie výberového konania skôr pýtať, kto vlastne zostavoval výberovú komisiu a či je s ňou stotožnený ten, kto nesie zodpovednosť. Tým môže byť minister, primátor či starosta, prípadne iný vedúci zamestnanec štátu, verejnej či komunálnej sféry.


Každý vedúci pracovník si musí vyberať kľúčových ľudí sám a to súbežne s plnou zodpovednosťou za svoje konanie. Kľúčovú úlohu by nikdy nemal prenechať funkcionárom. V opačnom prípade by ho jeho podriadení nepovažovali za svojho šéfa. Takže by mal následne problém čokoľvek im prikazovať, vyžadovať výsledky či urobiť personálne zmeny.


Úlohou verejnosti a médií je zabezpečovať verejnú kontrolu, požadovať vysvetlenia, poukazovať na chyby, nikdy však nie snažiť sa čokoľvek, s výnimkou vlastného auta, riadiť či inak priamo zasahovať do roly vedúceho pracovníka. Ignorovanie vyššie uvedených právd prináša úpadok, neefektívnosť, prehlbuje chaos a vedie k postupnému približovaniu sa k anarchii.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.