Úsporné opatrenia prijaté po roku 2010 prispeli k pomalému ekonomickému oživovaniu, čo vyvoláva otázky, či rozpočtové pravidlá EÚ nezlyhali pri hospodárskej stabilizácii a udržateľnosti verejných dlhov. Teoreticky by pravidlá mali fungovať, v praxi však čelia prekážkam. Ich kľúčovým ukazovateľom je štrukturálny deficit.
Lenže jeho výška sa v praxi ťažko meria. Odhady sa spoliehajú na neisté odhady hospodárskeho cyklu a jeho vplyv na vládne príjmy a výdavky. Neprekvapí, že ministri ôsmich krajín eurozóny nedávno vyjadrili pochybnosti o odhadoch európskych metód a ich dôsledkoch na rozpočtové analýzy.
Zdrojom vážnych chýb sú aj predpovede. Súčasné pravidlá sa opierajú o predpovede rastu a inflácie od Európskej komisie, ktoré sú často mylné. Komisia opakovanie predvída, že krajiny začnú rásť a inflácia dosiahne dve percentá, ale stále sa to nedarí. Odporúčania založené na týchto predpovediach potom situáciu ešte zhoršia. Ďalším problémom je hustá sieť výnimiek. Dôveru v pravidlá tak podrýva nekončiace vyjednávanie medzu krajinami a komisiou. Rozpočtoví hriešnici považujú pravidlá za neadekvátne a otvorene o nich pochybujú. Zachovanie tohto rámca je preto vysoko neefektívne, potrebujeme nový.
Najlepšie by bolo existujúce pravidlá úplne zahodiť. Napríklad úplným zrušením európskych záchranných balíkov, vytvorením podmienok pre efektívnu trhovú disciplínu, uvoľnením fiškálnej nezávislosti a vytvorením európskych inštrumentov na zmiernenie hospodárskych cyklov, napríklad európske poistenie v nezamestnanosti. Také niečo sa však javí politicky nereálne. Preto navrhujeme druhú najlepšiu možnosť. Zbavme sa všetkých zle merateľných čísel a zaveďme pravidlo obmedzujúce rast verejných výdavkov. Nerátali by sa do nich viaceré náklady ako dávky v nezamestnanosti či jednorazové záchranné balíčky.
Podľa nášho pravidla by verejné výdavky mohli rásť len do výšky potenciálneho rastu HDP plus inflačný cieľ centrálnej banky. V zlých časoch by to obmedzilo nutkanie vlád znižovať výdavky. Napriek výpadku daní a nákladov na nezamestnaných by vlády naďalej mohli stimulovať rast. V dobrých časoch by to tlačilo proti veľkolepému míňaniu ako v Írsku či Španielsku pred krízou.
Limit by prihliadal aj na výšku dlhu. Zadlženejšie krajiny by mohli výdavky zvyšovať pomalšie ako tie s lepšou bilanciou. Navrhujeme tiež zbaviť sa rôznych výnimiek. Na pravidlá by dohliadali národné fiškálne rady a nová nezávislá Európska fiškálna rada. Hodnotila by, či nastali výnimočné časy, ktoré by umožnili vzdialiť sa od pravidiel. Toto riešenie by bolo jednoduchšie, transparentnejšie, ľahšie by sa monitorovalo a nespoliehalo by sa na nepredvídateľný indikátor.
Vynucovanie pravidiel na európskej úrovni by sa malo vyhnúť hrozbe sankcií, ktoré môžu mať veľmi negatívne politické dôsledky. Napokon, krajiny by nemali dodržiavať pravidlá kvôli hrozbe pokút, ale preto, že pravidlá považujú za najlepšieho radcu. Tak, aby ich fiškálna politika bola udržateľná a dalo sa o ňu oprieť počas recesie.