Občas premýšľam nad tým, čo všetko v našich uvažovacích štruktúrach ostalo ešte z komunizmu. Ja som ho veľmi nezažila, ale v kolektívnom vedomí sa čosi zrejme prenieslo aj na pomerne mladšie generácie, ktoré sa správajú veľmi starostlivo, keďže im naozaj ide o štátnu bezpečnosť.
Niektorí nám totiž presne ako za komunizmu zostavujú zoznamy médií, ktoré nemáme čítať, kážu kníhkupectvám, čo by mali a nemali predávať, určujú, čo je pravda a čo propaganda, útočia na tých, ktorí vyznávajú iné spôsoby liečby, skrátka a dobre – diktujú. Je mi úplne jasné, že ide z ich strany o dobrý úmysel chrániť našu spoločnosť pred nebezpečím rôzneho druhu. Verím, že tento úmysel je naozaj úprimný a vychádza z hĺbky ich presvedčenia. No problém je v tom, že presvedčenia sú často dôsledkom nejasného pohľadu. Z toho dôvodu príliš nepreceňujem ani tie vlastné presvedčenia. Druhý problém je všeobecne známy z iných zdrojov – dobré úmysly sú kvalitným dlažobným materiálom do pekla. Sama som už čo-to vydláždila, tak si opäť radšej prehodnocujem aj svoje „dobré skutky“.
Viackrát som v mojom okolí počula, že v našej spoločnosti chýba diskusia. Absolútne s tým súhlasím. Ešte viac nám však chýbajú diskutéri. Tí, čo majú jeden názor, sa chodia stretávať do svojich zákutí, aby si potvrdzovali nebezpečenstvo opačného názoru. A tí, čo majú druhý názor, by možno aj chceli debatovať s opačnou stranou, ale tá už dávno vie svoje. Možno nám nechýba ani tak diskusia ako vôľa diskutovať. Tak ako nám ani nechýba veľmi demokracia, ale demokrati.
Pre mňa najdôležitejšia je diskusia so sebou samým. Minule na cenách Nadácie Orange som dostala veľa podnetov na vnútorné rozhovory, keď som sa dozvedela o práci tých, ktorí pomáhajú utečencom či Rómom. Opäť som si potvrdila, že nie je všetko čierne alebo biele. Že veci môžu byť súčasne aj čierne, aj biele, alebo všelijako sivofarebné. Že cesta k pravde je v spochybňovaní, lebo keď prestaneme spochybňovať, uschneme pri nejakom polopresvedčení.
Jediné presvedčenie, s ktorým pohnúť nechcem, je vedomosť, že z lásky vzíde aj ten najlepší skutok, aj ten najlepší úmysel, aj tá najmúdrejšia myšlienka. A láska vie byť niekedy prísna, niekedy vtipná, niekedy sa prejaví v našom vnímaní ako krivda, ale ide jej o naše skutočné dobro. Pri nej budeme v skutočnom bezpečí, štátnom aj osobnom. V rámci chýbajúcej diskusie ju začnem asi viac kontaktovať. Uvidím, čo sa od nej dozviem, a potom ju prizvem aj do ďalších diskusií. Lebo práve tam chýba. Domievam sa, že keď budeme diskutovať s láskou, už nebude treba ani samotných diskusií, ktoré sa aj tak okolo pravdy vždy len motajú.