Je toho veľmi veľa, ale úplne na začiatku je ukončenie sporov, hádok a intríg, ktoré najviac rozožierajú náš hokej. Videli to účastníci aj hostia mimoriadneho Kongresu Slovenského zväzu ľadového hokeja a nebol to pekný pohľad. A musí to prestať. Tým viac – a som o tom hlboko presvedčený – že všetkým ide o hokej. To je moja prvá misia.
Druhá, tretia, štvrtá... x-tá misia sú už o inom. Nemyslím si, že náš hokej sa zmieta v nejakej extra hlbokej kríze. Skôr stagnuje a v posledných rokoch žne „ovocie“ tejto stagnácie. Všetci sme v posledných rokoch videli, alebo minimálne tušili, že stagnácia tu je, ale v spomienkach na zlaté, strieborné alebo bronzové medaily sme si to tak nejako nepripúšťali. A zrazu sa pre nás Dáni, Nóri, Švajčiari, neskôr Francúzi alebo Taliani stali súpermi, ktorých musíme na majstrovstvách sveta brať vážne. Keď si spomeniete, aké diskusie sa viedli na tému, že musíme poraziť Maďarsko(!) v prvom zápase na posledných majstrovstvách, až sa tomu nechce veriť.
Reprezentácia je pritom obraz hokeja každej krajiny. V jej kvalite a výsledkoch sa odráža všetko – deti, mládež, ligové súťaže, infraštruktúra... jednoducho úplne, ale úplne všetko. Keď som prišiel minulý rok do Výkonného výboru SZĽH, nedalo mi to a vypracoval som si sám pre seba analýzu, v akom stave objektívne sme. Ako benchmark som vzal počet obyvateľov a spočítal kryté a otvorené ľadové plochy a počty registrovaných hokejistov vo všetkých kategóriách. Výsledok? Podľa týchto ukazovateľov sme objektívne niekde medzi 8. a 9. miestom na svete. To znamená, že keď v takýchto podmienkach „urveme“ niekde medailu, je to skôr malý zázrak, ako očakávaný výsledok. Tak to je a musíme sa to naučiť počúvať.
Je tu však aj niečo iné. Spomínané krajiny nikdy nestáli na majstrovstvách sveta na stupni víťazov, nemajú (a nemôžu mať) takú Sieň slávy a takých hokejových velikánov akých máme my. Ich deti nemajú toľko vzorov a rodičia týchto detí im nemôžu o nich toľko rozprávať. Takže v skutočnosti sme oveľa ďalej ako naši súčasní tabuľkoví spolupútnici. Máme totiž to, čo sa nedá kúpiť, vybudovať, ani zaplatiť. Sme hokejová krajina, ktorá síce zmeškala vlak, ale stále ho môže dobehnúť.
Podmienkou je, že do toho vpálime znova naplno. Že využijeme všetko to, čo máme a dobudujeme všetko to, čo sme zanedbali. A to nie je klišé, ani fráza. To je realita, ktorú si musíme uvedomiť a podriadiť jej všetko. Prvou dobrou správou je, že mimoriadny kongres si zvolil zmenu. Nejde o mňa. Ide o to, že hokejové hnutie uznalo, že tak ako doteraz to už ďalej nejde. To je veľmi dôležitá vec a mojou (našou) úlohou je teraz zmenu vykonať.
Idem do toho naplno a volám k sebe všetkých, ktorí si myslia to isté. A tých je zaiste veľká väčšina.