Väčšina obyvateľov Veľkej Británie chce opustiť Európsku úniu, lebo sú presvedčení, že ich život bude bez nej lepší. Inými slovami, v ich očiach Európska únia nepredstavuje lepšiu budúcnosť, práve naopak.
Ani sa nie je veľmi čomu čudovať. Posledných osem rokov sa EÚ potáca od jednej krízy k ďalšej, dohody sa nedodržiavajú, riešia sa zbytočnosti, dlhy rastú a socializmus sa rozmáha. Z pôvodnej peknej myšlienky – voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu – sa stal byrokratický moloch, ktorý rieši maximálny výkon vysávačov a svojou dotačnou politikou prináša korupciu a deformuje trhy. Nehovoriac o nereálnych klimatických cieľoch, ničivej menovej politike ECB a vnucovaní povinných kvót. Mimochodom, navrhnúť asi mesiac pred referendom pokutu 250-tisíc eur za každého neodobratého migranta mohol naozaj len skutočný zástanca brexitu.
Účet od Britov
Za toto všetko dostala Európska komisia účet od Britov a dostane ho aj od ďalších krajín. Je to v prvom rade zlyhanie Európskej komisie na čele so Jeanom-Claudom Junckerom. Je síce šľachetné, že britský premiér David Cameron oznámil, že v októbri odstúpi, no okamžite odstúpiť mal Jean-Claude Juncker. Nik iný sa takouto mierou nepričinil o dezolátny stav Európskej únie ako on.
Juncker nerobil v živote nikdy nič iné ako politiku, bol 18 rokov luxemburským premiérom, osem rokov šéfom euroskupiny (ministri financií krajín eurozóny) a od roku 2014 je predsedom Európskej komisie, teda najvyššie postaveným európskym úradníkom. Nik iný nemal za posledných desať rokov taký veľký vplyv na chod EÚ ako Juncker.
Juncker je aj ako vtedajší minister financií po krk namočený v kauze Luxleaks (cca 340 koncernov dostalo neprimerané daňové úľavy, v konečnom dôsledku na úkor iných európskych krajín), svojvoľne porušuje platné pravidlá (on sám rozhodol, že Španielsko a Portugalsko nemusia dodržať Pakt stability a rastu) a „preslávil“ sa výrokom, ktorý hovorí za všetko: „My niečo schválime, predstavíme to a počkáme nejakú dobu, čo sa stane. Keď nie je z toho žiaden poprask a žiadne povstanie, lebo väčšine ani len nedošlo, čo sme to schválili, pokračujeme – krok za krokom, až sa nedá vrátiť späť.“
Je nad slnko jasnejšie, že Európska únia potrebuje rozsiahle reformy a s terajším šéfom komisie to rozhodne nepôjde. Jean-Claude Juncker nezačne predsa zrazu robiť opak toho, čo robil posledných dvadsať rokov.
Návrat k pôvodnej idei
Pripusťme, že Junckera osvieti a odstúpi, aj s celou komisiou. Čo by mala robiť nová Európska komisia?
Ak má mať EÚ perspektívu, nesmie byť v prvom rade o prerozdeľovaní peňazí, ale musí sa vrátiť k pôvodnej idei, tou je spoločný trh – voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu a nič viac. Tým sa dá začať prakticky okamžite, EÚ musí dôsledne začať dodržiavať princíp subsidiarity. To znamená, že rozhodnutia, ktoré vedia urobiť samotné krajiny, nebude robiť EÚ. Vôbec nejde o to, či samotné krajiny vedia nejaké rozhodnutie urobiť lepšie. Stačí, ako ho vôbec vedia urobiť. Napríklad sociálna ochrana, bezpečnosť pri práci, počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí... to všetko si vedia rozhodnúť štáty samotné a EÚ sa nemá do toho čo miešať. V tejto súvislosti je zaujímavý dokument, ktorý vypracoval terajší prvý podpredseda Európskej komisie Frans Timmermans. Dokument uvádza 56 oblastí, o ktorých majú rozhodovať samotné členské krajiny, a nie EÚ. Škoda, že dnes ako keby naň zabudol.
Druhý krok, ktorý môže EÚ urobiť, a to ihneď, je začať konečne dodržiavať svoje vlastné pravidlá. Avšak len ťažko s Junckerom na čele, ktorý len prednedávnom a svojvoľne rozhodol, že Španielsko a Portugalsko nemusia dodržať Pakt stability a rastu a môžu opäť raz robiť vyššie dlhy ako dovolené. Lisabonská zmluva, Schengenská zmluva, Dublinský dohovor... to všetko sú pravidlá, ktoré musí začať EÚ dodržiavať, a tiež musí dôsledne trvať na tom, aby raz prijaté pravidlá dodržiavali aj členské štáty. Vylúčenie z eurozóny či zo Schengenu pritom nesmie byť tabu.
Brusel nie je Ježiško
Na záver, tretí krok by bol upustiť na nejakú dobu od pochybných až kontraproduktívnych cieľov. Napríklad klimatické ciele sú medzičasom v Európe také prísne, že priemyselná výroba dlhodobo klesá. EÚ síce deklaruje, že ju chce zvýšiť, ale zároveň sprísňuje naďalej klimatické ciele. Aktuálny problém Európy však nie sú ryby plávajúce hore bruchom, ale 30 miliónov nezamestnaných.
Ak k tomu by sa nová komisia prestala hrať na Ježiška a prestala by vymýšľať rôzne investičné balíčky, dotácie, štrukturálne fondy, podporu poľnohospodárstva a v tom rozsahu znížila mieru prerozdelenia, teda dane, začne byť EÚ opäť atraktívna. Nielen pre Britov.