Briti servírovali ráno 24. júna sebe i svetu veľmi kyslé svätojánske raňajky. Keď boli u nás ohlásené výsledky referenda o zotrvaní Veľkej Británie v EÚ, svetové finančné trhy stratili už 1 000 miliárd eur obchodovaním v ázijských centrách, ktoré otvárajú skôr ako v Európe. V pondelok večer, keď sa zatvorili európske a americké trhy, sa táto strata vyšplhala až na 2 000 miliárd eur. Ohlásenie brexitu spôsobilo najväčšie znehodnotenie aktív v modernej histórii. Ak bola britská debata o zotrvaní v EÚ zameraná práve na materiálne (ne)výhody členstva, Briti počas prvých hodín po ohlásenom brexite stratili viac, než do EÚ prispeli od vstupu v roku 1973. Avšak nefinančné straty sú oveľa väčšie. Británii hrozí postupný rozpad odštiepením Škótska a Severného Írska. Niektorí jej už ironicky rezervujú názov Little Britain. Ale stratí aj samotná EÚ. Je preto paradoxné, ak sa aj na Slovensku samotní liberáli, podporovatelia trhu a ekonomickej sily obliekajú do rúcha euroskepticizmu a nacionalizmu.
Veľká Británia prispievala do rozpočtu EÚ, po odrátaní rabatu a investícií európskych fondov, okolo 8,5 miliardy libier ročne. No len za dva dni po vyhlásení výsledkov referenda hlavný index londýnskej burzy FTSE 100 (združuje 100 najväčších britských firiem) stratil 85 miliárd libier. Táto desaťnásobná strata kapitalizácie britských firiem je iba malý objem v mori strát, ktoré môžu nastať dezintegráciou vnútorného trhu únie a politickej nestability. Straty spôsobené nestabilitou, neistotou a vnútorným rozdelením britskej spoločnosti sú nevyčísliteľné. Bude treba veľa rokov, ak nie generáciu, aby sa vytvorilo nové spolužitie tak medzi Veľkou Britániou a EÚ, ako i medzi jednotlivými časťami Británie a jej obyvateľmi. Je preto legitímne pýtať sa, kto nesie zodpovednosť za tento stav a nesmierne škody – je to Brusel alebo domáce politické elity?
Cameronovo zlyhanie
Británia nedôverovala myšlienke európskej integrácie, preto na jej založení neparticipovala. Neskoršie sa prihlásila. Francúzsky prezident de Gaulle v 60. rokoch minulého storočia dvakrát vetoval vstup Británie do Európskych spoločenstiev. Jeho dôvody? Briti nie sú kontinentálny národ, ich hlavné ekonomické i obchodné záujmy sú späté s ich koloniálnou minulosťou, tradíciou commonwealthu a atlantickými väzbami. Keď sa v roku 1973 Británia stala členom zjednotenej Európy, často dávala najavo svoju historickú výnimočnosť. Briti nevstúpili ani do menovej únie, ani do schengenského priestoru. Napriek týmto a ďalším výnimkám a ústupkom zo strany EÚ sa britské politické elity predbiehali v euroskepticizme. Jeho špekulatívnym prejavom bol predvolebný prísľub premiéra Davida Camerona usporiadať referendum o zotrvaní v EÚ, a to z čisto vnútropolitických taktických dôvodov. Chcel získať nejednotné frakcie vo vlastnej strane, ale aj voličov prikláňajúcich sa k euroskeptickej UKIP. Cameronovi tento risk nevyšiel a ukončil jeho politickú kariéru. Oslabil krajinu i vládnucu stranu. Po brexite sú v rozporoch a napätí.
Existujú tu paralely s našou politickou scénou. Od volieb v roku 2010 začali na Slovensku narastať populistické a euroskeptické strany, ktoré nájdeme v rúchu liberálnom či nacionálnom. Sulíkova SaS dala prednosť lacnej protibruselskej rétorike. Nezodpovedným činom bolo položenie Radičovej vlády v roku 2011; umožnilo triumfálny návrat R. Fica k moci s obrovskými dôsledkami pre krajinu. Kotlebova strana, ktorej najviac pomáha nefungujúci štát a skorumpované vládnutie Smeru, už ohlasuje referendum o slovexite. Tak v Británii, ako i na Slovensku sa v politike prestávajú používať racionálne argumenty; čoraz viac sa presadzujú populistické sľuby, lži, zastrašovanie a prázdne reči. Populisti nadbiehajú očakávaniam voličov, aby následne zradili ich skutočné potreby a záujmy. V konečnom dôsledku populizmus prináša len spoločenskú deštrukciu a sklamanie ľudí, najmä mladých. Populizmus môže poraziť len zdravý rozum v spojení so živým svedomím.
Akútna výzva
Európska integrácia je postavená na prekonaní histórie konfliktných záujmov krajín a na rozvíjaní spoločného záujmu a spoločného dobra. Pánmi únie sú jej členské štáty. Nie sú bezchybné, ako ani Brusel nie je bez nedostatkov a zlyhaní. Ale výhody a perspektíva spoločenstva výrazne prevyšujú náklady a problémy integrácie. Brexit je prehrou všetkých, ktorí EÚ doteraz tvorili, tak v Londýne, Edinburghu, ako i v Bruseli, Berlíne či Bratislave. Mieru zodpovednosti za vyvolanie a za dôsledok brexitu treba však jasne rozlišovať. Táto výnimočne drahá lekcia nech nezostane premárnená: potrebujeme efektívnu a dôveryhodnú EÚ. A potrebujeme zrelú, zodpovednú politiku na národnej úrovni. Je to akútna a spoločná výzva.