Je pričasté presvedčenie mnohých, že to, čo videli či počuli v médiách, sú bludy a nepravdy. Je to možné, ale môže to byť inak. Druhou stranou chápania môže byť naivita. Nasleduje takmer zdesenie. „Človeče, kde to vlastne žiješ? To si prišiel z inej planéty?“ Kto rozlúšti, čo pravdou je a čo nie? Vychádzam z bežného života, z toho, čo vidím a ponechávam bokom filozofické dišputy o relatívnej či absolútnej pravde. Pochopiteľne, môžeme povedať, že pravdy sa človek nedopátra a že človeku ostáva iba veriť. Ale to by bolo priveľmi zjednodušené. Ak máme oči otvorené a počúvame nezrátateľné výroky obsahujúce pravdy i nepravdy, ich obsah nám obnaží čas. Potom vidíme dôsledky falše, pozorujeme, ako sa rúcajú predsavzatia. Po veľkých predsavzatiach sa skutočnosť mení na ruiny. Mohli by sme odoprieť človeku schopnosť posúdiť, čo je pravda a čo nepravda a tým sa prikloniť k záveru, že je lepšie o veci sa nestarať, pretože ľudské systémy budú vždy nedokonalé. Ale je to vskutku tak? Áno i nie. Odhaľovať zločiny či krádeže je povinnosťou každého občana, vyplýva zo zákona, ale treba zvážiť, či ide iba o reči a v dôsledku nich sa vyvolá aféra, ktorá poškodí neprávom obviňovaného. Na druhej strane, je nečestné zamlčiavať neprávosť a povrchne klebetiť. Netýka sa to iba jedincov, ale aj inštitúcií a ich vodcov, ktorí prerástli mienkotvornú väčšinu a stúpajú na vrchol možností. Správajú sa presvedčivo a presvedčivo vyrieknu nepravdu, ak je v súlade s ich záujmami.
Navyše, ak ambiciózny človek prezentuje svoje chabé znalosti o situácii vo svete, prechádza z fázy šíriteľa kadejakých informácií a stavu rovnajúceho sa bezmyšlienkovému repetítorovi, ktorými nehorázne odsudzuje iných dejateľov a názorových reformátorov so snahou byť známym a ešte známejším.
Pravdaže, inteligentné podanie nepravdy narobí veľa škôd. Najčastejšie také nepravdy bývajú „zabalené“ v ekonomických „vlastnorozumovo“ utrasených komplexoch, ktoré sa dokonca môžu vydávať za verifikované systémy. Bývajú aj schválne poodhalené v inštitucionálnych „kokpitoch“ či už domácich alebo zahraničných, najčastejšie svojím spracovaním a zložitosťou vzbudzujúcich aj obdiv a uznanie. Ale ako možno uznávať to, čomu človek nerozumie? Dá sa to predsa, ak má človek voči tvorcom „systémov“ dôveru. A bude ju mať, ak bude mať lepšie životné podmienky, ak sa svet utrasie do stavu spoľahlivej stráviteľnosti. Tak teda – v akom informačno-komunikačnom rozmedzí sa nachádza pravda, a kde vyčnieva jej opak?