EÚ je tu pre členské štáty a ich občanov. Nie naopak

Nadchádzajúce neformálne stretnutie predstaviteľov členských krajín EÚ v Bratislave očakávame s nádejou, že bude zamerané na kľúčové otázky ďalšieho vývoja integrácie. A najmä na prehodnotenie politík Únie, ktoré nás nespájajú, ale rozdeľujú. Európska integrácia je jedinečný projekt, ktorý si dal vo svojich začiatkoch vznešený cieľ – prostredníctvom úzkej spolupráce a vzájomným prepojením krajín zabrániť napätiu a konfliktom na kontinente a dosiahnuť tak vyšší stupeň bezpečnosti a istoty európskych národov. Paralelne vytvoriť podmienky pre hospodársky rast zabezpečujúci vyššiu konkurenčnú schopnosť európskej ekonomiky, a tým garantovať kvalitu života.

Počas viac ako 60-ročného vývoja nabrala integrácia veľkú dynamiku. No až ukončením bipolárneho sveta a pádom železnej opony dosiahla integrácia širší európsky kontext, pričom krajiny a ekonomiky strednej a východnej Európy priniesli nové ekonomické impulzy a reštartovali vtedajšiu európsku pätnástku. Začala sa tiež napĺňať myšlienka Charlesa de Gaulla o Európe od Atlantiku po Ural nielen z pohľadu geografického, ale najmä z pohľadu vyššieho stupňa politickej a hospodárskej spolupráce. Samotný vývoj integrácie však nebol ovplyvňovaný len vnútornými faktormi, ale aj geopolitickým vývojom či významnými zmenami v globálnej ekonomike. Nie vždy sa nám v minulosti darilo zvládať situáciu vo vnútri Únie a podobne to je aj v globálnych otázkach.

Pokiaľ ide o potrebu nového nastavenia cieľov Únie, myslím si, že tak, ako boli zadefinované už v 50. rokoch minulého storočia, zostávajú naďalej platné – hoci ich dimenzia a prostredie, v ktorom ich realizujeme, sa zásadne zmenili. Dnes je rozhodujúca stratégia a naplnenie týchto cieľov. V súčasnosti nie je hlavnou otázkou, či viac alebo menej Európy. Dokonca aj všeobecné deklarovanie, že chceme lepšiu Európu, vyznieva v súčasnom kontexte trochu cynicky. Cesta k naplneniu cieľov vedie cez funkčnú a výkonnú EÚ, ktorá slúži záujmom členských krajín a ich občanom. A nie naopak. Je to jediná cesta zabezpečujúca budúci rozvoj. Je to cesta, na ktorej musíme rozvíjať to, čo nás spája a nie to, čo nás rozdeľuje.

V minulosti sa vždy realizovali tie spoločné projekty, na ktorých participovali všetky členské krajiny. Po transformácii Európskych spoločenstiev do formy Európskej únie sme ľahkovážne začali presadzovať projekty – najmä Schengen a euro – ktoré neoslovili všetky členské krajiny, a preto majú aj silný dezintegračný náboj. V ďalších spoločných krokoch by sme mali mať na zreteli napĺňanie pôvodnej myšlienky integrácie. Nie je totiž možné pokračovať rýchlosťou otvárania ďalších projektov, keď viaceré z minulosti nie sú dotiahnuté. Takisto nie je možné teritoriálne rozširovať EÚ bez plnej integrácie súčasných nových členov.

Nemôžeme zodpovedne hovoriť o dosiahnutom vysokom stupni integrácie, pokiaľ budeme EÚ stále deliť na starých a nových členov, na eurozónu a ostatných, členské štáty v Schengene a mimo Schengenu. Hrozí, že nebudeme mať jednu Európsku úniu, ale minimálne tri či štyri.