Takto pred rokom sme rozbiehali iniciatívu Výzva k ľudskosti, ktorej cieľom bolo upozorniť na dehumanizáciu a nenávisť voči ľuďom, ktorí utekali pred vojnou. Vojnou, naozajstnou vojnou, v ktorej sa strieľa a zabíjajú sa v nej ľudia. Vypočuli sme si veľa mudrlantov o tom, ako sa nás to netýka.
Ak aj opomeniem skutočnosť, že sú medzi nami ľudia, ktorí napriek tomu, že vidia umierať dieťa pred svojím prahom, mu nepomôžu, lebo to nie je ich vec, nedá mi nespomenúť premiéra tejto krajiny, ktorý tvrdil, že nech vojnu v Sýrii riešia tí, čo ju spôsobili. A že čo my s tým. A že nás sa to netýka.
Je to ten istý človek, ktorý po prevalení informácií o tom, koľko zbraní šlo zo Slovenska do Sýrie, povie, že veď je to biznis ako každý iný. A že keď nedodáme my, dodá iný. Rétorika latinskoamerických dílerov zbraní a drog od najvyššieho predstaviteľa vlády SR je tu, zdá sa, braná ako normálna, vecná argumentácia. Naozaj? Sme až tak na hlavu padnutí?
Skúsim to teda ešte jednoduchšie, pán premiér, vyvážame vo veľkom zbrane na miesto vojenského konfliktu, tými zbraňami sa strieľa a tie strely zabíjajú ľudí. Normálne zabíjajú. Tí „šťastnejší“ z nich stihnú utiecť – to sú tí, ktorých tu následne nechceme, nedovolíme vytvoriť ucelené komunity a nebudeme im pomáhať (najmä ak to nie sú kresťania, lebo veď Slovenská republika je katolícky štát, viď článok 1 Ústavy SR, všakže).
Keby sme dnes boli pred voľbami, dalo by sa argumentovať slovami „klasika“, že premiérove slová treba vnímať v kontexte predvolebnej kampane. Klasik však opäť mlčí a mieriac do OSN si predsa nebude kaziť imidž riešením veci, ktorá sa ho „netýka“.
A my zatiaľ ostávame žiť v krajine, kde je pre premiéra podstatnejší zisk Kotlebovho výrobcu zbraní ako ľudský život. Hoci aj detský.