Orli bez krídel

Hoci Slovensko pokladám za vyspelú krajinu, názor nás Slovákov na hendikepovaných ľudí je, bohužiaľ, často diametrálne odlišný, ako majú obyvatelia v iných rozvinutých štátoch. V minulom režime – za socializmu – akoby ľudia s postihnutím ani neexistovali. Nikto si ich nevšímal, nikto im nepripisoval vážnosť, ktorú si zaslúžia. A v súčasnosti? Určite im nevenujeme toľko pozornosti, ako by sa patrilo.

Za ostatné roky diagnostika a lekárska veda pokročili dopredu. Veľa z nás dostáva informácie o zvyšujúcom sa počte autistov či inak hendikepovaných ľudí iba z médií. Nevieme o nich, ani o ich životoch takmer nič.

Netvárme sa však, že neexistujú. Snažme sa ich citlivejšie vnímať a hlavne im začnime viac pomáhať. Ľudia bez hendikepu by sa mali tým, ktorým osud nenadelil plné zdravie, snažiť aj malou mierou zjednodušiť už aj tak dosť komplikovaný život.

Skončili sa paralympijské hry v Riu de Janeiro. Ich publicita, popularita síce nie je až taká obrovská, ako majú olympijské hry. Ani sledovanosť v médiách nedosahuje také enormné čísla. Faktom však je, že paralympijské hry sú jasným dôkazom, že aj ľudia s hendikepom dokážu dosahovať fantastické výkony a reprezentovať s hrdosťou svoju krajinu.

Naši paralympionici opäť nesklamali a vybojovali úctyhodný počet medailí. Orli bez krídel opäť raz ukázali, že dokážu prekonať nielen samých seba, ale aj náročné športové méty. Pre mňa, a verím, že aj pre mnohých iných, sú to skutoční hrdinovia. Napriek nepriazni osudu sa neopustili a pre mnohých ľudí bez hendikepu sú živými vzormi, ako bojovať s neľahkým životným údelom.

Veľmi sa teším, že aj všetky slovenské médiá, a to nielen verejnoprávne, ale aj súkromné, a dokonca aj bulvárne, začali intenzívne informovať o skvelých výsledkoch našich paralympionikov. Som presvedčený, že aj takouto formou sa prebudí v mnohých svedomie a začnú citlivejšie vnímať tých, ku ktorým bol osud veľmi skúpy.