Po smrti prvého povojnového slovenského prezidenta Michala Kováča ma prekvapil seriózny a nečakaný záujem médií o jeho život, dielo, posolstvo a odkaz. Počas jeho života, no najmä v ostatných rokoch, sa o ňom takmer nehovorilo. Ak, samozrejme, nerátam jeho prezidentské funkčné obdobie. Pritom treba jednoznačne uznať, že určite mu máme byť za čo vďační. Viem, že názory na jeho osobu, jednotlivé rozhodnutia, postoje či prezidentovanie ako také sú rôzne, avšak jeho pozitívny odkaz aj pre súčasnosť mu nikto nemôže zobrať.
Súčasný mediálny záujem, ako aj záujem verejnosti ma preto príjemne prekvapili, ba priam šokovali. Hlboké a podrobné diskusie, analýzy a túžba po detailných informáciách znovu otvorili časť slovenských dejín, ktoré zostali pre mnohých nepoznané a do určitej miery aj zapadnuté prachom.
Až smrť prezidenta Michala Kováča začala odkrývať atmosféru obdobia po roku 1993. Opäť sa začalo diskutovať o fenoméne mečiarizmu, divokej a nespravodlivej privatizácii, štátnom terorizme, demaršoch a o mnohých ďalších negatívnych udalostiach, ktoré musela vtedajšia hlava štátu zvládnuť.
Na jednej strane ma súčasná búrlivá debata o tom, kto bol a čo urobil prezident Michal Kováč prekvapuje, ale na strane druhej som v podstate rád a tento záujem ma teší. Treba totiž konečne povedať pravdu. Treba hovoriť o príkoriach, ponižovaní, ignorancii, ktoré prezidenta počas jeho funkčného obdobia, ale aj po ňom, sužovali. Napriek tomu, že mu niekto stále hádzal polená pod nohy, nezatrpkol a nevzdal sa. Jeho odhodlanie presadzovať pravdu a modernú zahraničnú orientáciu mladej Slovenskej republiky bolo silné a neutíchajúce aj bez podpory vtedajšej vlády premiéra Vladimíra Mečiara. Úctyhodné je, že sa dokázal povzniesť nad praktiky vtedajšej vlády, ktoré boli preňho často ponižujúce.
Jeho osobnostný a politický odkaz žije už aj terajšia generácia. Slovenská republika je členom medzinárodných štruktúr, sme v Európskej únii, voľne cestujeme a pracujeme. To bol sen prezidenta Michala Kováča. Cesta k jeho uskutočneniu však bola naozaj plná príkorí, nespravodlivosti a tiež jeho osobnej bolesti. Napriek tomu všetko čestne zdolal. Som úprimne rád, že jeho politické i ľudské posolstvo sa dostáva čoraz viac do očí a uší verejnosti. Smutné však je, že ho objavujeme až po jeho smrti.
Pre mňa ako človeka, ktorý s ním mohol kráčať po časti jeho cesty a blízko s ním spolupracovať, bol majákom demokracie v ťažkých časoch. Časoch, v ktorých sa bojovalo o orientáciu mladého moderného slovenského štátu. Bol to človek veľmi ľudský, prívetivý, chápavý. Vždy som ho považoval za rovného chlapa, ktorý si najskôr vypočul názor a až potom rozhodol. Mal v sebe veľkú silu a schopnosť hľadať riešenia, rozprávať sa, vyjednávať a najmä hľadať kompromisy. Posolstvo pre dnešok sa skrýva v jeho nezlomnosti. Pre mnohých môže byť morálnym vzorom.
Pán prezident, odpočívajte v pokoji a navždy zostanete v našich srdciach.