Keď som prvý raz počul z úst, žiaľ, už nebohého Martina Filka slovné spojenie „Value for money“, poznamenal som, že preklad by mohol znieť „Konečne návrat k zdravému rozumu“. Opätovne som si na tento okamih spomenul pri čítaní článku Kristíny Böhmerovej v HN s názvom „Nemocnice majú sporiť, lekárom hrozí prepúšťanie“. Pani redaktorke patrí vďaka, lebo sa zaradila do šíku tých, ktorí prevolávajú, že cisár je nahý. Tomu, kto článok nečítal, pripomínam, že závery sa opierajú o závery INEKO, Inštitútu finančnej politiky a Inštitútu zdravotníckej politiky a hovoria o neefektívnosti a o nadstave dvanásť percent zamestnancov v štátnych nemocniciach.
Aj v podmienkach krízy môže byť väčšina lekárov, sestier a zdravotníckych pracovníkov takých, ktorí v rámci možností vykonávajú svoju prácu kvalitne a v prospech pacienta. Je empiricky dokázané, že z krízy sa len zriedkakedy dostanete evolučne, ale revolučne. Prvým predpokladom je pomenovať veci pravým menom. Držím palce vedeniu rezortu zdravotníctva, aby si zvolilo správnu cestu. Netreba však zabúdať, že na kríze majú zásluhu politici pri aktívnej asistencii odborov hlásajúcich insitný svetonázor: „Menej pracovať, viac zarobiť.“
Veľkou témou sú mzdy zdravotníckych pracovníkov. Len nevedomý vedúci zamestnanec nemá záujem o motiváciu svojich kolegov. Pes je však zakopaný v tom, že ide o regulovanú oblasť. Tí, ktorí plytvajú a ktorých zriaďovateľom je ministerstvo zdravotníctva, sú oddlžení s dôvetkom, že ide o posledné oddlženie. Život ukázal, že iba jedno z posledných. Keďže štát súčasne zvolil model zákonného zvyšovania miezd v zmysle zásady „všetkým rovnako“, nejde o platbu za kvalitu a vykonanú prácu, ale za status.
Zvýšenie miezd bolo doteraz z veľkej časti kompenzované zvýšením platieb zo strany zdravotných poisťovní. Na rok 2017 existuje úvaha, že časť kompenzácie na pokrytie zákonného zvýšenia miezd by mala prísť z úspor. Konkrétne ide o 174 miliónov eur. Dosiahnutie úspor je vždy otázne a platí to dvojnásobne, ak má úspory zabezpečiť štát. Vzniká preto obava, že rozpočet rezortu zdravotníctva nebude postačovať. V prípade nezodpovedne hospodáriacich štátnych nemocníc sa zvýšenie miezd prejaví v podobe väčšieho zadlžovania, čo po nejakom čase zaplatíme všetci. Oddlženie sa však nikdy netýka súkromných nemocníc či nemocníc pod správou VÚC. Tie naň musia nájsť prostriedky, čiže znížiť investičný plán, obmedziť vzdelávanie zamestnancov a tým spomaliť celkový rozvoj. Ide o nerovnosť podmienok, ktorá deformuje trh práce. Zadlžené štátne nemocnice majú nadstav zamestnancov a konkurenciu bez problémov preplácajú. Ak štát nie je schopný spraviť systémové reformy a vyliečiť príčiny krízového stavu, nemal by v mene všetkých trestať tých zodpovedne sa správajúcich. Hoci nie som zástancom krátkodobých kompromisných riešení, z uvedených dôvodov považujem za jedinú korektnú cestu adekvátne dofinancovanie rezortu zdravotníctva.