Minulý týždeň som na konferencii v Paríži videl dva grafy, z ktorých bolí žalúdok. Prvý ukazoval, koľko pracovných miest sa dá automatizovať – teda vymeniť živých ľudí za roboty a počítače. Slovensko bolo medzi skúmanými krajinami, bohužiaľ, „víťazom“. Takmer polovica našich zamestnancov je nahraditeľná buď ľahko alebo s trochou snahy.
Zmena je však život. Dá sa očakávať, že v horizonte desiatich či dvadsiatich rokov mnohé manuálne pracovné miesta zaniknú. Ak naši ľudia budú schopní namiesto toho vykonávať nové, náročnejšie zamestnania, s menšou lopotou a lepším platom, tak to nemusí byť zle.
Tu však nastúpil druhý graf ukazujúci takzvané informačné zručnosti. Pri nich nejde o to vedieť zapnúť počítač, ale vedieť úspešne fungovať v dnešnom prostredí, kde musíte schopnosť pracovať s technológiami spojiť so schopnosťou pracovať s informáciami. Len spolu to prináša výsledok. Slovensko malo medzi vyspelými krajinami druhý najhorší výsledok – 62 percent našich dospelých to nevedelo robiť buď vôbec alebo len na veľmi nízkej úrovni.
Komunisti na Slovensku vybudovali priemysel. Nedokázali však krajinu posunúť ďalej z kombinácie oceľ, chémia a tanky. Po veľmi bolestivých rokoch transformácie to nakoniec zvládli Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom a priniesli ešte autá a obrazovky. Vytvorili tak časový priestor na investície do vzdelania a nového ekonomického modelu, ktorý by nás posunul ďalej. Z toho však desať rokov išlo hore komínom. Okrem eurofondovej hostiny pre vyvolených neprišiel žiadny kvalitatívne nový impulz.
Existuje ešte tretí hrozivý graf, aj keď ten v Paríži neukazovali. Hovorí o tom, ako rýchlo budú európske krajiny starnúť a Slovensko v ňom tiež patrí medzi „víťazov“.
Budúcnosť je vždy zahalená tajomstvom, ale máme približne pätnásť rokov, aby sme sa s týmito tromi výzvami vyrovnali. Inak sa Slovensko ľahko môže stať vymierajúcim skanzenom, ktorým sú už dnes niektoré jeho regióny. Mnoho talentovaných ľudí sa snaží, aby to tak nebolo – v biznise, mimovládkach a dokonca aj na zopár úradoch. Nejde o nič nezvládnuteľné. Slováci opakovane dokázali, že sa vedia podujať na zmeny, z ktorých „vyspelejšie“ krajiny majú strach. Bez zmeny smerovania štátu to však nepôjde.
Vo víre každodenných starostí všetky tie reči o vzdelanostnej ekonomike a technologickej revolúcii znejú veľmi akademicky. Veď z grafov sa nenajeme. Ak si ich však nebudeme všímať, môžeme byť o niekoľko rokov veľmi hladní.