Počas uplynulého víkendu sa na Slovensku uskutočnil piaty ročník medzinárodnej konferencie Tatra Summit, ktorá si dáva za cieľ vytvoriť priestor pre diskusiu o budúcnosti EÚ. Za vznikom tohto podujatia je rovnaká myšlienka ako za samitom európskych lídrov, ktorí sa v Bratislave zišli v polovici septembra – potreba diskusie o stave Únie, ktorá sa dnes ocitá na križovatke.
Nie, ani jeden zo samitov nemal za cieľ dať na stôl podrobný návod na to, ako vyviesť EÚ zo série kríz, ktorými prechádza za ostatné roky. Napriek tomu mali oba samity počas nášho predsedníctva zmysel. Debata okrem iného potvrdila, že Únia je dnes v problémoch najmä preto, lebo paradoxne znáša dôsledky svojich najúspešnejších a najzrozumiteľnejších projektov, akými sú vytvorenie spoločnej meny, vybudovanie vnútorného trhu či Schengenu.
Cítiť však, že práve pri projektoch, ktoré robia EÚ jedinečnou, treba urgentne konať. Trefne to pomenoval tohtoročný laureát európskej ceny Tatra Summitu, nemecký minister financií Wolfgang Schäuble, ktorý povedal, že celý život nezasvätil budovaniu európskeho domu, ale jeho neustálej oprave. Dnes je zrejmé, že sme sa dostali do fázy, keď oprava neznesie odklad, pretože našou spoločnou chorobou je aj to, že mnohé problémy nechávame vyhnívať a narásť do nekontrolovateľných rozmerov.
Dilemou teraz zostáva najmä to, či táto oprava má mať podobu zásadnej rekonštrukcie fungovania EÚ. Preto je dobré, že v samitových diskusiách dominovala téma zmysluplnosti otvárania základných zmlúv. Reálne totiž hrozí, že namiesto riešenia problémov budeme svedkami tradičného sporu o to, či chceme viac alebo menej Európy. Zoči-voči reálnym problémom bežného života si takýto luxus nemôžeme dovoliť. Myslím si dokonca, že potrebujeme oboje – v niektorých oblastiach cítiť potrebu posunúť sa na európskej úrovni ďalej, v niektorých, naopak, regulovať menej. Prevláda zhoda, že na to, aby sme sa úspešne bránili teroristom, potrebujeme viac Európy v oblasti vnútornej bezpečnosti, rovnako na to, aby sme sa mohli viac angažovať vo veľkých témach medzinárodnej politiky, vrátane konfliktu v Sýrii, netreba meniť zakladajúce zmluvy, ale ukázať politickú odvahu.
Preto musíme odolať pokušeniu pustiť sa do procesu, v ktorom bude celá politická energia investovaná do toho, že sa budeme venovať inštitucionálnym otázkam či hľadaniu slovíčok, ktoré chceme zmeniť v zmluvách. Nespochybňujem potrebu kritickej debaty o fungovaní Únie, keďže som si vedomý, že konanie členských štátov aj európskych inštitúcií dáva neraz množstvo dôvodov na kritiku. Tá by však mala mať skôr podobu sebareflexie ako pokusu o úplné prebudovanie európskeho projektu, po ktorom sa tiež začína volať.
Mimochodom, prínosom Tatra Summitu bolo aj to, že výrazne podnietil záujem o pohľad strednej Európy na to, akým smerom sa bude uberať debata o budúcnosti EU a či stredoeurópske štáty dokážu nájsť zhodu a svoj názor spoločne presadzovať.