Dohoda CETA o voľnom obchode s Kanadou sa čoraz viac zasekáva. Najskôr to vyzeralo, že treba už len formalitku v podobe ratifikácie, potom to vyzeralo na takmer totálne stroskotanie na Valónsku, aby sa vzápätí uviaznutú zmluvu zase podarilo dať do pohybu.
Dajme pre tento komentár bokom úvahy o kompetenciách EÚ a pozrime sa na zmluvu samotnú. Kanadu väčšina obyvateľov Európy (obzvlášť tej východnej) vníma ako drevorubačské Švajčiarsko – všetko tam funguje, obyvatelia sú šťastní a keby mali halušky, zajtra tam emigruje polovica Slovenska. CETA by tak dráždila málokoho. Problém je, že dohoda je vnímaná ako predvoj – alebo trójsky kôň, ak chcete – zmluvy TTIP, teda zmluvy o voľnom obchode medzi EÚ a USA.
Ekonómovia sa nezhodnú takmer na ničom. No ak chceme nájsť niečo, čo má najbližšie k všeobecnej ekonomickej pravde, tak je to efekt voľného obchodu. Menej bariér pre obchod znamená viac prosperity pre všetkých. Špecializácia a z nej vyplývajúci obchod (vzájomná výmena produktov našich rozdielnych schopností) ľudstvu umožnili opustiť jaskyne a čučoriedkové kríky. Bodka.
Tu však komentár skončiť nemôžem, keďže je tu zásadný problém. Zmluvy o voľnom obchode nie sú o voľnom obchode, ale o manažovanom obchode. V bežnom uvažovaní totiž stále prevláda 300-ročné merkantilistické nastavenie, ktoré za bohatstvo považuje export a import je cenou platenou za toto bohatstvo. Bohatstvo našich stolov, skríň a chladničiek však zvyšuje import a export je tou zaplatenou nevyhnutnou cenou. Ak by sme sa bavili o voľnom obchode, nebolo by to o zmluvách, ale o deklaráciách. Krajiny by sa v nich vzdávali bariér a umožňovali obyvateľom kúpiť si, čo chcú, od koho chcú, bez ohľadu na to, ako sa zachová protistrana.
Ale späť do reality, v ktorej politiku tvoria rôzne záujmové skupiny a z toho vyplývajúca rôzne namixovaná protekcionistická politika. Predstavuje TTIP a CETA lepší mix protekcionizmu? V niečom sú obavy prehnané. Napríklad obávané ISDS (doložky o ochrane investícii) fungujú v bilaterálnych zmluvách ako ochrana pred nenechavými prstami národných politikov už roky a len Slovensko ich má dohodnutých 55, aj s USA (od roku 1991). TTIP ani CETA nijako nenarušia možnosti Bruselu a Bratislavy mikromanažovať naše životy určovaním výkonu vysávačov či zakazovaním tataráku. „Sociálne štandardy“ Švajčiarov neklesli podpísaním zmluvy o voľnom obchode s Čínou a nemusia odvtedy otročiť 12 hodín denne v plechových fabrikách bez okien.
Niektoré obavy mám aj ja. Obchodné dohody budujú nový globálny regulačný rámec, ktorý má potenciál zasiahnuť do našich každodenných životov.
Nejaký čas však zažívame otvorený boj o budúci vývoj ľudského spoločenstva – medzi globálnym zbližovaním národov a ekonomickou autarkiou-autizmom. Tým, ktorí uprednostňujú spoločnosť postavenú na slobode, súkromnom vlastníctve a dobrovoľnej interakcii ľudí, sa spojenci v politickom dianí hľadajú ťažko. Obchodné dohody spojencami sú, aj keď krívajú na obe nohy a smrdí im z úst. Prijať ich nekriticky a bez povšimnutia by bola chyba, no neprijať ešte väčšia. Alternatívy sú totiž strašidelnejšie.