Turista plný očakávania prichádza do Bratislavy. Privíta ho železničná alebo autobusová stanica. Je to jeho prvé stretnutie s krajinou, tohto času predsedajúcou EÚ. Okrem nevábneho prostredia si sadá do taxíka na vyhradenom stanovisku. Zadá cieľ – centrum mesta. Taxík sa pohne a dovezie ho cez dopravný kolaps na miesto určenia. Doposiaľ „idylka“, ale... Nastal čas platiť. Turista sa nestíha diviť. Nevšimol si totiž, že už pri nástupe do taxíka je nastavená taxa 15 eur, takže za tri kilometre jazdy zaplatí 35 až 40 eur. Turista zaplatí. Ale myslí si svoje. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nebude mať na prvý kontakt so Slovenskom dobré spomienky a určite sa preň nestane chodiacou reklamou.
Kladiem si otázku, či je takéto zdieranie v poriadku. Z pohľadu práva, žiaľ, áno. Ak už raz nastúpite, máte smolu. Jednoducho musíte zaplatiť. Ak si však tých 15 eur všimnete, môžete vystúpiť a zavolať si inú taxislužbu cez telefón, ale dnes už aj cez „apku“. Tá istá trasa vás bude stáť približne päť eur. Mimochodom, môj kolega si pri nastupovaní všimol túto nehoráznu taxu. Opýtal sa taxikára, či to myslí vážne. Viete, čo mu odpovedal? „Keď sa vám nepáči, odpáľte.“ Kolega pochopil a „odpálil“. Nechcem však hádzať všetkých do jedného vreca. Našťastie, máme aj poctivých a slušných taxikárov.
Okrem toho, že nemáme jednotnú farbu taxíkov, máme v cenotvorbe exkluzívny bordel. Bolo by namieste, aby sa kompetentní konečne zamysleli, koľko zbytočných potvrdení a povolení musí mať profesionálny taxikár. Ale nie je to iba o tom. Zamyslieť by sa mali aj nad tým, aby sme pri nastupovaní a najmä pri platení nemali pocit, že sme v krajine „zázrakov“.
StoryEditor