Meniť premiérov patrí k Taliansku. Za posledných pätnásť rokov sa vystriedali deväťkrát. Nonšalantne mohol byť prijatý aj odchod Renziho. Ak by nebol rok 2016, rok brexitu a Trumpa. V Bruseli otvárali ďalšiu škatuľku antidepresív. Predčasné voľby, príchod hnutia Piatich hviezd, kolaps talianskeho bankového systému, referendum o eure, odchod Talianska a definitívny rozpad eurozóny a možno samotnej EÚ – nedávno bizarný scenár sa pomaly stáva mediálnym mainstreamom.
No trhy ako keby ani nečítali noviny. Euro aj európske trhy sa po krátkom zakašlaní spamätali. Talianske desaťročné dlhopisy majú nižšie výnosy ako dva týždne pred referendom a dokonca aj taliansky bankový index posilnil. Investori zhodnotili (dávno tušený) Renziho pád nevýznamným pokrčením ramenami.
Na paniku je ešte čas. Taliansko vždy vedelo rýchlo vyčarovať zástupnú vládu, keď bolo treba. Navyše, v Taliansku vládnu skôr koalície, nie jednotlivé strany, čo nehrá Beppe Grillovi s obmedzenými partnermi do karát. Po tretie, máme v pamäti obrat gréckeho premiéra Tsiprasa, ktorý dokázal z večera do rána poprieť pomaly všetko, čo mal v programe. Po štvrté, niektoré hlasy z Talianska namietajú, že referendum nebolo ani tak proti euru či EÚ, ale proti Renzimu.
Holubice v ECB dostali v podobe výsledkov referenda novú palicu na jastrabov, ktorí sa už začali ozývať, že by bolo načim priškrcovať tlačiarenské stroje. Na štvrtkovom zasadnutí sa potvrdili existujúce úrokové miery a hlavne sa o ďalších deväť mesiacov a 540 miliárd eur predĺžilo kvantitatívne uvoľňovanie, ktoré má po novom trvať až do decembra 2017. Zbrane ECB v podobe kupovania štátnych dlhopisov dokážu vysekať Taliansko ešte z mnohých problémov.
Jediný skutočne horúci zemiak je rekapitalizácia bánk. Monte dei Paschi dokázala dva dni po referende presvedčiť držiteľov dlhu za jednu miliardu, aby ho premenili na akcie. To je, samozrejme, málo a nejaká účasť štátu sa zdá byť nevyhnutná. To by znamenalo bail-in, teda zdieľanie straty s veriteľmi – v talianskom prípade je takmer polovica z nich z radov bežného obyvateľstva. Ale aj tu dokáže vystrašená EÚ ponúknuť riešenie, aby koza (talianski voliči) ostala celá a vlk (európske bankové pravidlá) sa najedol. Napríklad tak, že sa „zistí“, že malí investori boli vlastne podvedení, keď nakupovali dlh vlajkových lodí talianskeho finančníctva, a straty im budú kompenzované. Situácia nie je ružová, ale neporiadok sa dá ešte stále zametať pod koberec.
Medzitým sa o jedno Iónske more východnejšie opäť štrajkovalo, pretože vláda opäť predstavila upravený rozpočet s vyššími daňami a nižšími výdavkami. Hoci sme o Grécku dlhšie nepočuli, MMF naďalej tlačí – napríklad požaduje povolenie nedeľného predaja v krajine. V pondelok dokonca v Eurogroup zase raz dohodli dlhšiu fixáciu úrokov a dlhšiu splatnosť dlhov, čím spravili mikroústupok voči MMF. Budúci rok môžu byť horúce obe južné krajiny. Ale koho to po šiestich rokoch ešte dokáže prekvapiť?