Európa nebola od čias Adolfa Hitlera bližšie fašizmu ako práve dnes. Môže za to nerozumná “pseudokorektnosť” časti intelektuálneho spektra a politických špičiek.
Prestali sme nazývať veci pravým menom. Vďaka tomu sme mnohé z nich nemuseli riešiť.
Keď som pred časom cestoval zo Starého Smokovca do Prahy, bol som nútený stráviť na železničnej stanici v Poprade viac než štyri hodiny. Ako cestujúci s platným lístkom som sa nemal kam posadiť. Všade okolo boli obťažujúci Rómovia a bezdomovci.
Za môj status som si na facebooku vyslúžil rasistické nálepky.
Ak je však rasizmom pomenovanie skutkového stavu, to sme potom na tom veľmi zle.
Rozumiem, môžeme sa tváriť, že to na popradskej stanici nesmrdí, že tam nie sú žobrajúci a ľudí obťažujúci Rómovia a váľajúci sa bezdomovci.
Tento druh pseudokorektnosti mi už, úprimne lezie na nervy. Vždy keď je na obzore problém, je dobré nájsť si zámienku ako ho neriešiť. Aj preto to u nás vyzerá tak ako to vyzerá.
Lebo sme sa stali “pseudokorektní”. Pretože skutočná korektnosť neznamená iba kývať na všetko hlavou zhora nadol ako somár. Pravá korektnosť pozná obidve dôležité slovíčka: áno i nie. Mali by sme si ich znovu rýchlo osvojiť, pokiaľ sa úplne z tej divnej “korektnosti” nezbláznime.
Ak tradiční politici nezačnú byť pravdiví, v nepravde budú vyhrávať tí druhí.
Európa hnedne. Žiaľ, bez akéhokoľvek zvýšeného úsilia náckov a najrôznejších fašistických pohrobkov. Tú hnedú majú na svedomí tí prví, ktorí rezignovali na zdravý rozum. Dávno prestali riešiť reálne problémy reálnych ľudí a uzatvorili sa do vlastného sveta. Presne ako vtedy, keď Európu “zachraňoval” Adolf Hitler.
Od konca Druhej svetovej vojny sme mu snáď nikdy neboli bližšie ako teraz. A náckovia? Iba zbierajú plné klasy, ktoré nám padajú z deravých rúk.