Rok 2016 sa začal s nádejou, že by parlamentné voľby mohli znamenať pre Slovensko konečne zmenu – čestnejšiu a úspornejšiu vládu, ktorá prinesie do verejných financií viac transparentnosti a férovosti a ktorá narovná najväčšie excesy minulej vlády premiéra Roberta Fica. Plán dobrý, výsledok sa však nedostavil.
Voľby síce dopadli tak, že vznikla príležitosť na vytvorenie koalície, ktorá by na Slovensko priniesla nový vietor, tá však zostala premárnenou. Pre neuveriteľné otáčanie Radoslava Procházku a jeho strany Sieť, ktorá sa rozhodla hneď po voľbách spáchať vlastnú samovraždu, vznikla vláda, ktorá sa v zásade v ničom nelíši od tej predchádzajúcej. Naopak, jej škandály a podozrenie z nezákonných praktík dosiahli ešte okatejšie rozmery. Rozdiel je akurát v tom, že premiérovi Ficovi v tom asistujú ďalšie dve národnostné strany. Na výsledku a celkovom dojme sa však nič nemení.
Nič sa nezmenilo ani na podnikaní v doprave a na preferovaní štátnych dopravcov voči tým súkromným. Naopak, vláda neodolala národnej nôte predsedu SNS Andreja Danka a bez ohľadu na celkovú ekonomickú nelogickosť si do svojho programového vyhlásenia zaradila ako politickú úlohu opätovné obnovenie štátnych IC vlakov, rovnako ako napríklad vytvorenie národného leteckého dopravcu.
Takéto predsavzatia sú pritom realizovateľné iba v podmienkach štátom riadenej a plánovanej ekonomiky, kde štát obmedzuje nielen slobodné podnikanie, ale aj ďalšie slobody a práva občanov. V podmienkach voľného trhu a Európskej únie sú takéto politické experimenty vo svete biznisu ťažko mysliteľné. Navyše Slovensko posúvajú niekam smerom k Rusku a ďalším krajinám bývalého ZSSR, kde sa všetko odvíja čisto od ľubovôle štátnej moci.
Podnikanie na železnici, v leteckej doprave a v ďalších odboroch sa totiž štandardne neriadi politickými poučkami, ale čistou ekonomikou. Politik, ktorý takto bez akejkoľvek zodpovednosti za ekonomický výsledok de facto nariadi zo svojej moci štátnej akciovej spoločnosti, aby podnikala v určitej oblasti – bez toho, aby ktokoľvek spočítal, či to bude fungovať – hovorí jediné: „Nič sa nebojte, urobte to stoj čo stoj. Ak to nevyjde, je tu občan a ten to aj tak zaplatí zo svojich daní.“
A zo všetkých ostatných, ktorí v danom odbore dosiaľ podnikali – zamestnávali stovky ľudí, platili dane a odvody štátu a z vlastných síl sa všemožne snažili o úspešnosť, si tak štát urobí dlhý nos.
Pritom agendy, ktorou by sa v oblasti dopravy bolo potrebné zaoberať, je na Slovensku viac ako dosť.
Namiesto národných dopravcov a štátnych IC vlakov by mala vláda robiť všetko pre to, aby dohnala meškanie napríklad v modernizácii infraštruktúry. Aby ešte ďalších desať či dvadsať rokov nezostávala diaľnica do Košíc iba čiarou na papieri, aby to pri príjazde na Slovensko nezačalo náhle podozrivo „drncať“ a aby Slovensko nebolo „dopravnou hanbou“, kde jazdia najpomalšie vlaky v Európe.
Vláda sa má starať o vytváranie podmienok pre čestné a slobodné podnikanie a peniaze občanov vynakladať na investície, ktoré prinášajú strategický rozvoj. To je práve napríklad výstavba diaľnic, modernizácia železníc a rozvoj infraštruktúry. Vláda má vytvárať legislatívu a pravidlá podporujúce zdravú konkurenciu a kvalitu služieb pre zákazníka.
Sotva je potom úlohou politikov podnikanie v leteckej či v železničnej doprave. Slovensko je v tomto, žiaľ, celé postavené na hlavu.
Tento článok je súčasťou ročenky Svet 2017, ktorú pre vás pripravili Hospodárske noviny v spolupráci s The Economist. Chcete si prečítať všetky exkluzívne články z nej? Objednať si ju môžete TU.