„Slovenská ústredná štátna správa je dnes štrukturálne, organizačne, personálne a finančne postavená na základoch nevhodných pre modernú štátnu správu pôsobiacu v demokracii s trhovou ekonomikou.“ Tak znelo zdrvujúce, no aj paušálne hodnotenie externého auditu slovenskej štátnej správy. Hoci sa vtedy písal ešte len rok 2000, dodnes hodnotenie veľa na svojej aktualite nestratilo.
Audit inicioval Ivan Mikloš, vtedajší podpredseda vlády, a pokrýval 172 štátnych inštitúcií s vyše štyridsaťtisíc zamestnancami. Ministerstvu financií napríklad vyčítal nedostatok kvalitných ekonómov a navrhoval „posilniť makroekonomickú analýzu a prognostiku, ako aj mikroekonomickú analytiku“. To sa malo uskutočniť vytvorením novej sekcie ekonomického poradenstva a prognóz, ktorá by nahradila Inštitút finančnej politiky.
Áno, čítate správne. Audítori odporúčali zrušiť značku IFP. Na ich obranu, vtedy to ešte nebola tá inovatívna, vyprofilovaná a verejne vplyvná inštitúcia, akú poznáme dnes. Vtedy mala len niečo vyše roka a pol. Inštitút bol zriadený na podnet Brigity Schmögnerovej, vtedajšej ministerky financií, len 15. 1. 1999. A práve dnes oslavuje osemnáste narodeniny.
V živote človeka sú osemnáste narodeniny míľnikom: symbolickým koncom detstva a vstupom do sveta dospelých. Štátne inštitúcie si luxus osemnástich rokov dozrievania nemôžu dovoliť. Musia obstáť oveľa skôr.
IFP nielenže obstál v náplni svojej činnosti, ale zaradil sa medzi najúspešnejšie počiny pri budovaní moderného Slovenska. Posunul kvalitu fungovania ministerstva financií v oblasti makroekonomických prognóz, odhadov príjmov a výdavkov a analýzy štrukturálnych politík. V neposlednom rade sa na jeho pôde inicioval ambiciózny program Hodnota za peniaze vo verejnej politike.
Za svoj úspech vďačí IFP svojim doterajším šiestim riaditeľom: Karolíne Mikušovej 1999 – 2002, Ľudovítovi Ódorovi 2003 – 2005, Vladimírovi Zlackému 2006 – 2007, Zdenkovi Krajčírovi 2007 – 2010, Jánovi Tóthovi 2010 – 2012 a Martinovi Filkovi 2012 – 2016. Od tragickej smrti Martina Filka je riadením poverená Lucia Šrámková. Za svoj úspech vďačí aj desiatkam zamestnancov, ktorí sú práve tí nedostatkoví kvalitní ekonómovia, ako požadoval audit z roku 2000.
Ale aj politikom, konkrétne ministrom financií, ktorí od počiatku inštitútu dovolili mať osobité postavenie, oveľa nezávislejšie, než aké je typické pre bežné sekcie na ministerstvách. Boli zároveň ochotní sa ho zastať, keď jeho analýzy nepasovali do politických plánov. Pri vzniku nových analytických útvarov na ďalších ministerstvách by sa preto nemalo zabúdať na dôležitosť odbornej a personálnej nezávislosti ako kľúčovej prísady ich úspechu.
Dnes je teda čo oslavovať. Zamestnancom IFP treba zaželať nielen veľa zdravia, ale aj neochvejnosti a dômyselnosti pri analýze stavu našej vlasti a plánov na jej rozvoj. IFP-čku ako inštitúcii treba zaželať, aby sa politici jej analýz nebáli a brali ich do úvahy v ešte väčšej miere ako doteraz.
TASR/Štefan Puškáš
StoryEditor
Zoberme si z príbehu IFP poučenie do budúcnosti
Pre úspech inštitútu bola kľúčová jeho nezávislosť.