Druhý septembrový štvrtok sme z INESS do jedného bratislavského hotela na konferenciu zavolali viacerých kapitánov slovenského priemyslu, analytikov a predstaviteľov vlády a ministerstiev. Tón konferencie bol viac ako pesimistický. Zaznelo kadečo, no väčšina prejavov sa dá zhrnúť do nasledujúcej vety. Európsky priemysel sa bude musieť v súvislosti s emisnými cieľmi drastickým spôsobom zmeniť – a bude to bolieť.
Verejnosť má o tejto revolúcii asi skôr len hmlisté predstavy. Dosiaľ sa téma komunikovala izolovane, napríklad cez automobilový priemysel. Zakážu sa spaľovacie motory, ale veď čo, automobilky budú vyrábať elektromobily. EÚ z daní zadotuje nové fabriky na batérie a nabíjačky a ďalej „zelený rast“, proste pohoda.
Problém však je, že takouto drastickou zmenou si bude musieť prejsť absolútne celý európsky priemysel – chemičky, oceliarne, cementárne, gumárne či potravinári. Mnohé technologické postupy budú úplne zakázané a budú ich musieť nahradiť oveľa drahšie. Základnou črtou zmien bude masívna elektrifikácia výroby absolútne všetkého.
Aspoň tak si to europoslanci a byrokrati nakreslili. My však vieme, že táto deväťročnica do roku 2030 sa nezrodí ľahko a už vôbec nie bezbolestne. Problém nevyrieši plán obnovy. Len elektrifikácia nemeckého chemického priemyslu by stála 45 miliárd eur. No potrebovala by aj dodatočných 630 terawatthodín elektriny. To je o 120 percent viac, ako Nemecko produkuje dnes. Na pokrytie tohto nárastu by museli Nemci postaviť takmer 80-tisíc nových veterných elektrární na mori, ktoré by stáli zhruba 150 – 250 miliárd eur. A to nerátame náklady na gigantické úložiská či prenosovú sieť. Jeden sektor, jedna krajina a náklady v stovkách miliárd. Náklady na celoeurópsku transformáciu sa nebudú rátať v miliardách, ale biliónoch eur.
Dobre, pre matku Zem odtrhneme sebe a deťom od úst a zložíme sa na to cez dane a vyššie ceny výrobkov. Lenže ak to isté nespravia v Číne, Indii, USA, tak budeme mať síce bezemisný, ale globálne nekonkurencieschopný a menší priemysel. EÚ sa chlácholí, že ho ochráni uhlíkovým clom. Lenže protekcionizmus je trávnatá cestička do ekonomického pekla. Európa je síce dosť veľká na to, aby sa nestala Severnou Kóreou, ale odpojiť sa z globálneho trhu si dovoliť nemôže.
Inak sa stane bizarným ekonomickým skanzenom. Síce so super zeleným priemyslom, ale bez spotrebiteľov schopných si produkciu zaplatiť. No a keď globálne otepľovanie raz naplno udrie, lepšie to zvládnu tí, ktorí budú bohatí, nie tí, ktorí budú len „zelení“.