Oceňujem snahu robiť veci v zdravotníctve inak a lepšie. Na prvé počutie do tejto kategórie patrí aj nápad „riadiť štátne nemocnice ako akciové spoločnosti“ a pri tom využívať inštitút rady riaditeľov. Autorom úprimne drukujem, ale paradoxne mi najviac prekáža príslovka „ako“. Ak nejaké vyhlásenie obsahuje slovné spojenie „robiť ako“, tak to nedopadá dobre. Cieľom by predsa malo byť robenie správnych vecí bez kompromisov.
Akciová spoločnosť sa riadi Obchodným zákonníkom, ktorý určuje existenciu predstavenstva a dozornej rady. Zo skúseností je zjavné, že cez predstavenstvá a dozorné rady sa nedá efektívne riadiť sieť firiem ani nemocníc. To je možné iba prostredníctvom maticovej organizačnej štruktúry. Tým, že je štát stopercentným vlastníkom nemocníc, situácia je o to jednoduchšia a z uvedeného pohľadu je tým správnym orgánom na výkon vlastníckych práv Úrad pre riadenie podriadených organizácií. Kľúčovou kompetenciou musí byť právomoc prijímať a prepúšťať riaditeľov nemocníc, bez nej je bezzubý.
Viac členov predstavenstiev a dozorných rád v štátnych podmienkach paradoxne neznamená lepšie či transparentnejšie hospodárenie. Prináša viac záujmov, chaosu a vyššie náklady, takže výsledkom nie je vyššia kvalita riadenia či kontroly. Navyše vzniká riziko miešania sa do verejného obstarávania, obsadzovania postov primárov alebo ovplyvňovanie prijímania a prepúšťania ľudí. Členom predstavenstiev a dozorných rád chýba celosieťový či celoslovenský pohľad a budú sa dívať len na svoju nemocnicu. Diskusia o medicínskom redizajne, špecializácii oddelení či vízii na päť až desať rokov zvyčajne nebude dávať preto žiadny zmysel.
V nadnárodných firmách, v ktorých som pracoval, sa preto na predstavenstvo a dozorné rady dívali len ako na formálne, povinné, ale nikdy nič nerozhodujúce orgány. Pri rešpektovaní Obchodného zákonníka je to tak aj teraz vo Svete zdravia. Členovia orgánov nemajú možnosť vplývať či kaziť celkovú víziu a stratégiu firmy, čiže kľúčové snaženie senior manažmentu. Keďže ich prínos je diskutabilný, tieto pozície nie sú honorované. Podobne by mohol uvažovať aj štát.
Manažérskou kategóriou osobitného zreteľa je rada riaditeľov. S týmto orgánom som sa stretol vo svojej kariére dvakrát. Po prvý raz to bolo pred rokom 1989, keď pracujúci vyjadrovali dôveru či nedôveru vedeniu podnikov a po druhý raz v určitom období existencie Sociálnej poisťovne. Ani jeden z pokusov nedopadol dobre, lebo žiadnu firmu či organizáciu nemôže efektívne riadiť rovnocenná trojica či štvorica ľudí.
Cesta k úspechu spravidla nevedie cez právnu formu. Kľúčový je výber ľudí, stanovanie jasných pravidiel, definovanie dostatku právomocí a jasnej zodpovednosti. Už roky opakujem, že hlavným problém nášho zdravotníctva je jeho spolitizovanie a do príchodu súčasného vedenia ministerstva aj rezignácia na výkon vlastníckych práv, ako priamy dôsledok politizácie.