Život je kolotoč udalostí a prekvapení, úspechov i nevydarených zámerov. Sprevádzajúcou miazgou života je komunikácia, zdieľanie noviniek, historiek i tliachanie. Sú úžitkom pre komunikujúcich alebo len úbytkom času na bezcenné, ničotné vzruchy. Iné je, ak sa aj toho tak veľa nepovie, ale človek k človeku priľnie s nehou, láskou a úprimnosťou. Netreba k tomu veľkých slov. Celé tirády literárne vyznievajúcich výrokov, opisujúcich lásku a vzťahy, nahradí slzička hlbokého citu, s dvomi slovíčkami: „Ľúbim Ťa.“
Rovnako však netreba veľa slov, ak sa človekom prevalí pocit nespravodlivosti, neuznania. Pravda, v takých okamihoch je lepšie pomlčať, zvážiť, či odveta znepríjemní človeku život. Prečo si ničiť zdravie, ak náprava nemôže prísť, ak zlé možno zahnať do kúta alebo ho vytesniť zo života? Neznamená to však, že človek by pri hocijakej neprávosti mal zaliezť do diery a čušať! Nie krikom, ale rozvážne sa ozvať s predpokladom, že jeho výhrady, nespravodlivé osočovanie alebo aj vyhrážky možno potlačiť rozumnými argumentmi.
Tu sa však nachádza prekážka. Nekultivovanosť reči, nekultúra vzťahov, negramotnosť a nemravnosť počínania a hľadanie odplaty. Nemusí sa také voľačo udiať iba medzi dvomi ľuďmi, ktorí sa pohašterili, až to prerástlo v oheň nenávisti. Pozorujeme to aj v prejavoch štátnikov, generálov i riaditeľov podnikov. Nikto nie je z kameňa, nikto sa nemá dať urážať, ale mal by si uvedomiť, že každé polienko nevraživosti môže priniesť nebezpečný požiar. Platí to aj vo fabrikách, na úradoch, všade, kde ľudia majú voči sebe úctu. Pri takých očakávaniach však občas zašumí: „To si z inej planéty?“ Odpoveď by však mala znieť: „Nie, ibaže veríme v dobro človeka a usilujeme sa ho šíriť.“
Istá predstava je vyjasnená v už publikovanej teórii informačno-komunikačných medzikruží, a to aj na prienikových kompetenčných pozíciách, vo viere, že každý konštruktívny výrok prichádza do tezauru poznatkov v pozitívnych i negatívnych mrakoch (klastroch) a vytvára možnosti prechodu od mrakov nezrozumiteľnosti po čistú oblohu, možno aj s malými mráčikmi, ale pre pochopenie zrozumiteľnými. Náš život je krátky a mali by sme sa zo života tešiť. Miesta pre dobro je dosť, malo by však zasiahnuť celú planétu a vtesnať sa natrvalo do zákutí našich mozgov, vnímať svet a každého, všade, v našej blízkosti i na ostatných kontinentoch s láskou a dobrým úmyslom, aby dobra bolo viac ako zloby, aby sa dobro na tejto planéte natrvalo udomácnilo.