Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
24.04.2017, 00:00

Radoslav Procházka: Ich bin ein Türke

Radoslav Procházka: Ich bin ein Türke
Zdroj: Peter Mayer

Výsledok tureckého referenda Recepa Tayyipa Erdogana by nás mal zaujímať nielen kvôli hrozbe pre životne dôležitú dohodu o utečencoch a kvôli pokračujúcej deeuropeizácii Turecka. Rovnako podstatným dôvodom je fakt, že tamojší vývoj vykazuje znaky, ktoré vieme nájsť aj vo vlastnom civilizačnom okruhu. A ktoré nás musia trápiť kvôli nám samým, pretože sú prirodzenou a predvídateľnou reakciou na to, čo sa deje.

Spoj a panuj
Turecko je kultúrne rozdelená spoločnosť. Lenže asi nie oveľa viac, ako napríklad súčasné Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Poľsko, Maďarsko či Francúzsko. (Krajiny BRIC-u, Ukrajinu a Blízky východ vynechávam, rozpadlo by sa nám to tu.) Polarizácia je určujúci fakt verejného priestoru, kamkoľvek sa obzrieme, možno s pár výnimkami, potvrdzujúcimi pravidlo. A je to fakt s čoraz ďalekosiahlejšími sociálnymi a inštitucionálnymi dosahmi. Zákopy v americkom parlamente, odstredivé tendencie na ostrovoch, oslabený Ústavný súd a kultúrne vojny v Poľsku či snaha o ovládnutie mimovládnych centier verejného vplyvu v Maďarsku sú len niektoré príznaky tej istej diagnózy. A z dlhodobého hľadiska možno tie menej dôležité než to, čo sa deje v hlavách na jednej aj druhej strane.

Nahrubo povedané, na jednom póle sú mestá, respektíve pobrežia a ich trvanie na vlastnej predstave slobody, na tom druhom dedina, respektíve „hlboké vnútrozemie“ a ich túžba po vlastnej verzii poriadku. Áno, táto téza svojou banálnosťou trochu pripomína ošúchané ponosy, akí sú dnes mladí ľudia rozmaznaní a závislí od svojich telefónov. Mnohé tieto a iné krajiny sú predsa dlhodobo rozdelené po sociografických, demografických, zemepisných či etnických osiach. Mestá vždy rozmýšľali a volili inak ako vidiek, vzdelaní a bohatí inak ako chudoba. Toto nie je čierna labuť, toto je svet, ako ho poznáme.

Veď to funguje!
Prinajmenšom dve veci sú však iné, než na aké sme boli my, Husákove deti, zvyknutí. Po prvé, fakt aj dojem mocenskej fragmentácie kedysi relatívne usporiadaného vesmíru ide ruka v ruke s dopytom po centralizácii autority. Keď Turek, žijúci v Nemecku alebo Rakúsku, povie Erdoganovi áno, pretože len tak vraj krajina, z ktorej pred rokmi odišiel, ustojí tlak doby a pohne sa dopredu, vie, hoci len podvedome, odkázať na príklady, ktoré akoby mu, horribile dictu, dávali za pravdu. V tvrdej podobe Irak a Líbya, v mäkkej ktorékoľvek miesto, kam vám na mape padne prst.

Efektivita moci je zrazu podstatne dôležitejšia ako jej legitimita, presne tak, ako je za istých okolností poriadok dôležitejší než sloboda a chlieb dôležitejší než hry. Áno, sú to okolnosti výnimočného stavu, ale nežijeme v ňom azda? O to viac v ňom žije krajina susediaca s Irakom, Iránom a tým, čo zostalo zo Sýrie, nehovoriac o dlhodobom autonomistickom úsilí homogénnej kurdskej menšiny. Za týchto podmienok a pri všetkej tej manipulácii a útlaku, ktoré referendum sprevádzali, je zázrakom tá skoro polovica Turkov za demokraciu, nie tá druhá, preferujúca jej nahradenie „osvieteným“ absolutizmom.

Je suis Turecko
Po druhé, a asi s väčším priamym vplyvom na náš vlastný záhumienok, dnes je toho príliš veľa naraz vo vnútri aj na periférii západnej civilizácie, na jej bezprostrednej záujmovej orbite. Je to takmer všade, je to čoraz viditeľnejšie a tradičné inštitúcie sú čoraz menej spôsobilé eróziu spoločenskej dohody zvládať. Kapacita demokratického právneho štátu a kapitalistickej ekonomiky absorbovať a tvorivo premieňať hodnotové spory na spoločenský úžitok je čoraz nižšia. Západ je taký unavený, že stráca svoju najväčšiu devízu, schopnosť mentálnej regenerácie, ktorá je predpokladom akéhokoľvek pokroku.

Všetci sme dnes Turci, pretože vo viac či menej naliehavej verzii sme alebo budeme konfrontovaní s podobnou voľbou ako oni. A v krajine, kde je debata o geopolitike zahlienená baltickými treskami, zakrivením banánov a príkonom vysávačov, máme rovnako dobré predpoklady sa v tej voľbe pomýliť, ako sa to podarilo Turkom. Predpoklady zabudnúť, že v dlhodobej perspektíve je sloboda efektívnejšia ako dozor, otvorenosť užitočnejšia ako jej opak, právny štát spravodlivejší ako ľudová justícia, demokracia výhodnejšia ako korporativizmus, hospodárska súťaž prínosnejšia ako štátny dirigizmus a pravidelné výmeny politických reprezentácií rozumnejšie než povrchná stabilita autokracií. Akurát, že nás taký omyl bude bolieť podstatne viac.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.